Mgr. PAVOL REMIAŠ – fotograf – novinár – publicista – filmár

    V živote som mnohokrát potreboval napísať svoj životopis. Žiaľ priznám sa, že všetky boli viac či menej tendenčné, aby splnili svoj účel, pomohli vyhovieť nejakej žiadosti, prijatia do školy, zamestnania a podobne. Na mojej webovej stránke môžem konečne napísať svoje curriculum vitae trochu inak, bez zamlčiavania, či prehnaného zveličovania niektorých skutočností a faktov. Môžem sa predstaviť tak, ako ma pozná moja rodina, moji priatelia a blízki ľudia...

    Narodil som sa v Hlohovci, v tamojšej pôrodnici 5. apríla 1949. Otec, tiež Pavol, pracoval ako poštový úradník, mama Mária, rodená Kulichová bola najskôr domáca a potom, ako svoje zdedené polia odovzdala do jednotného roľníckeho družstva, pracovala ako poľnohospodárska robotníčka. Zaujímavé je, že rodičia boli evanjelického vierovyznania a tak ma aj nechali pokrstiť. Ale asi po roku som vystúpil z evanjelickej cirkvi (mám o tom doklad), pretože otec aj mama vstúpili do sekty Svedkov Jehovových a ja som sa vtedy stal asi najmladším ateistom.

    Vraj som bol značne veľkým novorodencom, vážil som až 4,5 kg. No potom som rástol ako krajec v hrsti, v škole ma volali Krpček. Tá škola sa volala Kamenná, pretože bola obložená a čiastočne aj vybudovaná z kameňov. Škola ma zo začiatku veľmi bavila, prvé štyri ročníky som nosil domov dobré vysvedčenia. No časom sa známky zhoršovali. Mám ťažké srdce na svojich učiteľov v ZDŠ (základnej deväťročnej školy), pretože som mal pocit určitej diskriminácie. Zaškatuľkovali si ma ako horšieho žiaka, nedokázali ma povzbudiť, aj keď som sa viditeľne snažil. Dôvodom bolo, že mi rodičia nedovolili byť pionierom, zúčastňovať sa na rôznych podujatiach, ba ani obyčajného branného pochodu, pretože už slovo „branný“ súvisel nejako so zbraňami , a tie Svedkovia Jehovoví, ani ich nedospelé deti, nemohli vziať do ruky. Mám zlé spomienky na viacerých učiteľov, iba jeden mi utkvel v pamäti, pre mňa ako učiteľ s veľkým „U“ . Martin Balla ma učil telesnú výchovu a zemepis. Vybral si ma ako reprezentanta školy v športovej gymnastike. Trénovať som mohol len počas vyučovania. Učiteľ Balla ma dokázal na tréning vytiahnuť aj z hodiny slovenčiny, hoci v slovenčine som trochu pokrivkával. Loboval za mňa aj u mojich rodičov, ktorí ma nechceli pustiť na súťaže, vraj v Biblii je napísané, že „telesné cvičenie je na máločo užitočné, ale bohuľúba oddanosť je na všetko užitočná...“ Učiteľovi som sa odvďačil tretím miestom v krajskej súťaži a deviatym miestom v celoslovenskej v Bratislave. Doma to samozrejme nikto neocenil, ani moje dve sestry najstaršia Anička (1945)  a od nej o necelé dva roky mladšia Emília. Mimochodom obe sa veľmi dobre učili, najmä Milka, ale rodičia nechceli, aby študovali na gymnáziu, či nebodaj na vysokej škole. Iba Anička sa vyučila za predavačku.

    Jedna smutná udalosť natrvalo negatívne poznačila našu rodinu. Mal som sedem rokov. Bolo to v lete, rodičia odišli pracovať na záhumienku, staršia Milka, šla natrhať zelinu pre zajace, ktoré sme chovali. A ja s mojou mladšou sestričkou Martuškou, mala vtedy štyri roky, sme sa hrali na ulici v piesku pred jedným rozostavaným domom. Okolo nášho domu bola cesta na Nitru, kadiaľ podchvíľou prefrčalo nejaké auto. Sedeli sme na kope piesku, bol to riečny piesok od Váhu, hľadali sme v ňom úlomky skla, obrúsené vodným tokom. Vtom išiel okolo nás rebriniak, ťahaný koňmi. Martuška sa zavesila vzadu na rebriniak, aby sa na kúsku odviezla. Kričal som na ňu, aby zoskočila, pretože kone sa rozbehli. Aj tak urobila, ale dodnes nedokážem pochopiť, prečo sa zrazu rozhodla prebehnúť na druhú stranu cesty, kde nebol chodník a kde sme nikdy nechodili. Práve prichádzal autobus od Nitry a šiel pomerne rýchlo. Martušku zrazil, na mieste bola mŕtva. Bola to rana pre celú rodinu. Mama vtedy ochorela na srdce. Ja som dostal od otca niekoľko faciek. No najviac ma pobúrilo, že jedna staršia žena, ktorá bola svedkom nehody, zo vzdialenosti možno 300 metrov tvrdila, že ja som bol na vine, pretože aj mňa skoro autobus zrazil. Rodičia verili cudzej žene a mne nie, hoci som všetko dopodrobna porozprával... Dôvera medzi mnou a rodičmi už zostala natrvalo narušená. Martušku pochovali na cintoríne pod veľkým krížom, čo pobožné babky kritizovali, pretože Martuška bola pre nich malá pohanka. Hrobček som potom niekoľkokrát navštívil, ale po rokoch zanikol. Rodičia sa totiž oň vôbec nestarali, nedali postaviť pomníček...vraj pánboh si pamätá, kde je pochovaná, keď ju vzkriesi k životu po konci sveta, teda  keď príde Armagedon, kedy sa Jehova nadobro zbaví Satana (ktorého mimochodom sám stvoril). To bola ďalšia tehlička silnejúceho sa odporu proti náboženstvu v mojom vedomí...

    Predsa mám aj zaujímavú spomienku na školu, táto udalosť ma neskôr podnietila k žurnalistike a literárnej činnosti. V šiestej triede sme na hodine literatúry mali napísať slohovú úlohu o zážitku počas prázdnin. Ja som pomerne dramaticky opísal príhodu, ako som bolo na hubách a zľakol som sa hada. Utekajúc, zablúdil som v lese. Bývalo zvykom, že dvaja žiaci nahlas prečítali pred celou triedou svoju slohovú prácu. Súdružka učiteľka Spálová zvyčajne dala príležitosť jednému jednotkárovi a potom si vybrala nejakého horšieho žiaka, aby kontrast viac vynikol. Jednotkár Peter čítal sloh predo mnou. Bol to akýsi nevýrazný príbeh ako bol u starkej. Moju prácu zrazu počúvala s napätím celá trieda a potom mi niektorí aj zatlieskali. Dostal som jednotku a súdružka ma pred všetkými výnimočne pochválila. Dramatické príbehy ma totiž vždy bavili. Tajne, pretože aj to som mal doma zakázané, som prečítal všetky verneovky a iné dobrodružné romány. Niekedy aj zatvorený v umývacom stole, alebo pod perinou s baterkou v ruke. K dramatickým častiam knihy som sa vždy vracal a prečítal ich opakovane aj niekoľkokrát. Pritom som si opísané udalosti vedel veľmi živo predstaviť. Aj som si ich skúšal nakresliť, ale kreslenie mi vôbec nešlo. Keď som bol deviatak, začal som písať „román“ Let na Mars a v šestnástich rokoch, tiež nedokončený román, Syn prérie...Môj syn Pavol (Pavol III.), keď už bol dospelý, si ručne písaný príbeh prečítal a s vážnou tvárou ma požiadal, aby som ho dokončil...

    Mojou veľkou túžbou bolo mať vlastný fotoaparát. Viedla ma k tomu aj túžba vniknúť do tajomstiev fotografie, čo mi nikto z okolia akosi nedokázal vysvetliť. Môj prvý fotoaparát sa volal Pionier. Stál šesťdesiat korún a toľko som si zarobil pri oberaní cestárskych čerešní, čo rástli okolo cesty medzi Hlohovcom a Kľačanmi. Mal som 13 rokov a mojim prvým učiteľom bol o rok starší kamarát Alino Jankovič, ktorý tiež pochádzal z jehovistickej rodiny, ale bol oveľa odvážnejší a skúsenejší vo viacerých oblastiach, vrátane fotografie. Naučil ma vyvolávať filmy, pracovať so zväčšovákom. Bakelitový Pionier dlho nevydržal, ale našetril som si na väčšiu dvojokú zrkadlovku, ruský výrobok Ljubiteľ. To už som bol v škole známym fotografistom. Nečudo, že keď som si mal vybrať povolanie, chcel som byť stoj čo stoj fotografom. Dodnes ďakujem otcovi, že sa veľmi snažil, aby ma zobrali za učňa v hlohovskej fotoslužbe . Vedúcim tam bol pán Binder, starší pán, ktorý fotoateliér pred znárodnením vlastnil. Inak skostnatený fotograf, ktorý rozumel iba aranžovanej fotografii a ešte dlho presadzoval retušované, vyhladené portréty aj vizitky, určené na občianske preukazy. O reportáže zo svadieb, či pohrebov našťastie nemal záujem. Postupne ich nechal robiť mne. Tak som sa dostal k reportážnej fotografii...

    Do učňovskej školy som dochádzal do Trnavy. Tam som zistil, že vedia byť aj iní učitelia ako na ZDŠ. Už v prvom polroku som mal na vysvedčení takmer samé jednotky a prvý školský rok som skončil s vyznamenaním aj s odmenou v podobe knihy. Už vtedy ma v škole usmerňovali, že by som vraj mal ísť študovať fotografiu na inú strednú školu výtvarného smeru a potom vraj aj na vysokú. Ale takú požiadavku som doma nemohol ani spomenúť. Mňa od malička pripravovali, že budem musieť ísť pracovať do bane, pretože tam bolo možné podpísať záväzok odpracovať desať rokov a vyhnúť sa tak povinnej základnej vojenskej službe. Doma mi prízvukovali, že Svedkovia Jehovoví, sa radšej nechajú zatvoriť, ako by mali vziať do ruky zbraň...Baňa mala byť niečo ako uľahčenie tejto pozície. Tak to urobili mnohí mladí jehovisti, vybrali si prácu v bani, namiesto vojenčiny. Chápem, že mi rodičia z ich pohľadu chceli dobre.

    Ale v rokoch mojej vrcholiacej puberty som sa predsa len vzbúril. Nemal som ešte osemnásť (až o tri mesiace), keď mi jeden zo známych, o dva roky starší Karol Machovič z Veselého pri Piešťanoch ponúkol, či by som si nechcel od neho kúpiť kameru na osemmilimetrový film Admiru 8F. Vraj ho nebaví s ňou pracovať. Ja ako fotograf mám k filmovaniu bližšie. Vtedy som už čo-to zarobil na fotografiách a za pár stoviek som kameru kúpil. S kamarátmi som v takzvaných Šumperských jarkoch, hlbokými zarastenými výmoľmi od častých povodní, natočili skusmo jeden trojminútový film, akúsi grotesku. Všetkým sa to zapáčilo a tak postupne sme si vymysleli, že na natočíme nejakú indiánku alebo kovbojku. Vtedy totiž v kinách premietali populárne filmy o Winetuovi a Old Shatterhandovi. Počas prázdnin sme tak skutočne aj urobili. Film sa volal Deadly Dust - Vražedný prach. Účinkovali v ňom všetci moji kamaráti. Hlavnými hrdinami spolužiak Cyril Repčík ako indián Čierny orol a Ľubo Kurek ako Chris Zimler. Film sme v Hlohovci niekoľkokrát premietali pre verejnosť a mali sme veľký úspech. Dokonca očarení úspechom sme ho ponúkli aj do televízie. Samozrejme márne. V roku 2012 sme mali stretávku po 45 rokoch...S kamerou som sa potom nikdy nerozlúčil a pracujem s ňou profesionálne doteraz.

        Nedokázal som sa vzoprieť vôli rodičov a v septembri 1967 som do Bane Cigeľ pri Prievidzi skutočne nastúpil. Spolu s mojim dobrým kamarátom a aj vzdialeným príbuzným, druhostupňovým švagrom Paľom Plšekom z Nového Mesta nad Váhom. Bol totiž v rovnakej situácii ako ja. Nemal som na výber. Fotografovi bez vlastnej techniky by sa aj tak nedalo prežiť. Vo fotoslužbe, kde som sa vyučil mi ponúkali nízky zárobok. Musel som sa osamostatniť. Ale nebanujem, že som sa stal baníkom. Takmer tri roky, čo som v podzemí pracoval ako radový baník, som fyzicky aj po psychickej stránke vyspel...V bani som stretol mnoho správnych chlapov kamarátov, vynikajúcich ľudí, o ktorých som písal ako novinár. Dodnes príbehy o nich literárne spracovávam...

        Zo strany rodičov, ale aj sestier, vrátane Marienky, ktorá sa narodila po tragickej smrti Martušky, boli neustále pokusy, aby som sa vrátil medzi Svedkov Jehovových. Mal som s nimi množstvo dlhých a často až vášnivých rozhovorov. Mal som množstvo otázok, na ktoré som sa od nich nedočkal odpovedí. Väčšinou sa týkali Biblie, ktorú som vďaka pravidelnému školeniu v detstve pomerne dobre ovládal. Dotýkali sa napríklad krvavých bojov, ktoré zvádzali Izraeliti, teda Židia po úteku z Egypta. Vtedy im napríklad boh kázal v mestách, ktoré mali obsadiť, pozabíjať všetko živé. Teda nielen dospelých, ale aj deti vrátane nemluvniat, ale aj ovce a kozy a iné domáce zvieratá. Pýtal som sa prečo teraz pánboh žiada nezobrať do ruky zbraň...? Všetko zvaľovali na vôľu božiu. Len si asi nevedeli, tak ako ja, živo predstaviť, ako izraelskí bojovníci prebodávajú takú malú Martušku v mene boha. Nedokázali mi vysvetliť, prečo pánboh pohrozil, že „neprávosť otcov bude trestať až  do tretieho a štvrtého pokolenia“. Či vari nevinné deti a vnuci či pravnuci majú trpieť za to čo urobili ich otcovia a dedovia...? Mnohé debaty dosť často vyústili do toho, že sa moja mama rozplakala a to si dodnes vyčítam!

         Hľadal som vysvetlenia, prečo ľudia tak dôverujú Biblii, v ktorej sa nachádzajú aj príbehy o rôznych zázrakoch. Všetky sú nezmyselné, úplne proti prírodným zákonom. Aj Ježiš Kristus ich vraj robil. Pýtal som sa, prečo sa v týchto časoch pánboh neurobí nejaký väčší zázrak, však by to milióny ľudí presvedčilo o  jeho existencii. Či sa vari Jehova už nesnaží napraviť hriešnikov, lebo ich chce zničiť na konci sveta, ako to je napísané poslednej knihe Nového zákona Zjavenie svätého Jána. Pripadá mi to,  akoby ten svätec mal akési pomätené vízie o Armagedone, boji Jehovu a Satana. Jehovisti sa vo svojich vtedy tajne vydávaných publikáciách Strážna veža a iných, snažili niekoľko zázrakov vysvetliť. Napríklad, že keď Židia utekali z toho Egypta, ich vodca Mojžiš zdvihol svoju pútnickú palicu a Červené more sa rozstúpilo a oni prešli na druhý breh „suchou    nohou“. To vraj sa zdvihol prudký vietor a ten rozdelil tie obrovské množstvá slanej vody. Už ako chlapcovi sa mi to zdalo doslova hlúpe. Nuž ale dostal som odpoveď, že zázrakom treba veriť. Ja som po všetkých tých úvahách a neskôr aj preštudovaní niekoľkých filozofických kníh dospel k názoru, ktorý prvý vyslovil nemecký filozof Feuerbach, že „človek si stvoril boha na svoj obraz“...

    Celkom logicky som si ďalším štúdiom upevňoval rozhodnutie, že som urobil dobre, keď som opustil náboženský svet. To ma napokon neskoršie aj priviedlo k tomu, že som vstúpil do Komunistickej strany. Nesledoval som v tomto kroku žiadne výhody, pretože som si ich nikdy neuvedomoval. Skôr to bolo presvedčenie, že človek, ľudstvo musí niečo samo urobiť, aby si zlepšilo svoje postavenie, vyriešilo problémy, vybudovalo lepší svet, v ktorom chce žiť. Dodnes som presvedčený, že pokus realizovať komunistickú ideu bol prvým vážnejším krokom k tomuto cieľu. Žiaľ s ľudsky pochopiteľnými chybami, ale aj ukážkou pozitívnych výsledkov v rôznych oblastiach starostlivosti o človeka. Mnohí ľudia na to prichádzajú až teraz po Nežnej revolúcii, privítali by, návrat k niektorým  dobrým veciam. Ale „vyštrngali“ si tvrdý kapitalizmus, charakterizovaný malou skupinou boháčov a veľkou skupinou chudobných...

        V bani som fyzicky odpracoval necelé tri roky. Tam som stretol jedného baníka, Štefana Gréka, ktorý bol aj v politike dobre podkutý. Po roku 1970 ho v Bani Cigeľ poverili zreorganizovať tamojšie oddelenie výrobno-technickej propagácie, kde pracovali výtvarníci, aj fotograf, funkciu ktorého vtedy čiastočne zastával amatér, jeden z výtvarníkov Lacko Gaži. Vedúci Štefan si spomenul, že v bani pracuje vyučený fotograf. Presadil, aby ma preradili na povrch, čo nebolo také jednoduché. Riaditeľ podniku Milan Pešl, si ma nechal preveriť skúseným a chýrnym fotografom z Bane Handlová. Až keď mu podal o mne priaznivé referencie súhlasil, aby sa stal z baníka opäť fotograf... Cez fotografiu uverejňovanú v podnikovom časopise Cigliansky Prieboj a prvé pokusy napísať k nim text a neskôr už aj reportáže a črty o ľuďoch som sa dostal k novinárstvu a dopisovateľskej činnosti do denníkov a časopisov...

        Priznávam, moji rodičia mali v jednej veci pravdu. Upozorňovali ma, aby som sa neoženil s mojou bývalou manželkou, robotníčkou v obuvníckej fabrike  ZDA Partizánske Evou, do ktorej som sa ako 21-ročný zaľúbil. Po čase ma úplne sklamala, ukázala sa ako žena s mnohými charakterovými, morálnymi i etickými nedostatkami. Našťastie mi stihla porodiť tri šikovné a nadané deti, Evku, Katku a Paľka, na ktoré som hrdý...Moji rodičia už žiaľ obaja zomreli. Je mi za nimi smutno...odpúšťam im...

        Ak som chcel pracovať v novinách, čo sa postupne stalo mojim cieľom, musel som rozmýšľať, čo ďalej s mojim vzdelaním, potreboval som najmenej maturitu. Najskôr som sa naivne skúšal prihlásiť externe na banícku priemyslovku Ba absolvoval som aj prijímacie pohovory...potom som sa dozvedel, že v Poprade, kde existovala učňovská fotografická škola s celoslovenskou pôsobnosťou, organizujú doplnkové dvojročné večerné štúdium s maturitnou skúškou. S určitou dávkou šťastia ma prijali. Zmaturoval som s vyznamenaním. To mi napokon otvorilo cestu aj k žurnalistike. Už totiž pred ukončením školy ma pýtali do redakcie stredoslovenského denníka Smer v Banskej Bystrici a neskôr aj do denníka Pravda. Nemohol som prijať ponuku, pretože som mal stále úväzok pracovať v baniach do tridsiateho roku života. V Bani Cigeľ som určitý čas redigoval podnikové noviny a neskôr som sa na dva roky stal vedúcim propagačného oddelenia.

              Od roku 1971 som sa venoval aj výtvarnej fotografii. Odvtedy som aj členom Slovenského zväzu fotografov, aj ako člen výboru. Svoje práce som posielal do rôznych fotosúťaží. Prvá fotografia, ktorou som uspel na celoštátnej súťaži bola „Lótová žena“.  Veľa úspechov som žal s pracovnými fotografiami z prostredia baní, ale aj dynamickými snímkami detí, najmä mojich. Získal som okolo sto rôznych ocenení a diplomov. Mal som osem vlastných výstav v Prievidzi ale aj v iných mestách ba aj v Šumperku, družobnom meste Prievidze. Okrem toho som trikrát vystavoval fotografie baníkov spolu s rezbárom Jánom Procnerom a maliarom Igorom Lackovičom. Jedna z nich bola priamo v podzemí Bane Handlová. Zatiaľ poslednú výstavu som mal pri príležitosti mojej šesťdesiatky. Vzhľadom na moje aktivity v oblasti výtvarnej fotografie som sa dostal aj do knihy Dejiny slovenskej fotografie, ktorú napísal významný výtvarný teoretik Ľudovít Hlaváč. Vyšla v roku 1989.

        Keď som mal konečne tridsať rokov, mohol som bez problémov prijať ponuku pracovať ako redaktor v denníku Smer. Mal som na starosti baníctvo a okresy Prievidza, Žiar nad Hronom a Martin. Hoci som bol oficiálne píšucim žurnalistom, súčasťou mojej práce sa stala reportážna fotografia. V novinárskej tvorbe som niekoľkokrát uspel na krajských celoslovenských aj novinárskych súťažiach, vrátane najväčšej Fučíkovej. Pritom som stále pociťoval potrebu, ďalej študovať. Podal som prihlášku na Fakultu žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave. Prijali ma na druhý krát a po piatich rokoch som diaľkove štúdium úspešne ukončil. Tému diplomovej práce som si sám navrhol – Pracujúci človek v súčasnej novinárskej fotografii. Prílohu diplomovej práce som doplnil ukážkami z mojej novinárskej a najmä fotografickej tvorby, čo bolo vtedy u študentov žurnalistiky pomerne vzácne. Štátnice aj diplomovka dopadli v hodnotení najlepšie ako mohli.

    Vysokoškolské štúdium som však končil v roku 1990, v revolučnom období búrlivých politických zmien, ktoré sa výrazne prejavili aj v médiách. Zo začiatku som privítal sľubovanú slobodu vyjadrovania, bez neoficiálnej cenzúry, sebacenzúry, politických tlakov, bez ideologického schematizmu. Aj som schuti pripravil niekoľko zaujímavých rozhovorov s viacerými vtedajšími činiteľmi, vrátane premiére Vladimíra Mečiara, Tomáša Baťu, aj niekoľko vydarených reportáží. Postupne však nové vedenie denníka Smer na čele s mojim bývalým kolegom a aj dlho priateľom, od ktorého som sa žurnalistike priúčal, Ivanom Bačom, začalo smerovať k oveľa horšej cenzúre akú som dovtedy nezažil. Stalo sa mi, že mi šéfredaktor zoškrtal článok o stretnutí Alexandra Dubčeka v rodnom Uhrovci s radikálnymi národovcami. Potom ma zasa poslal do rodiska vtedajšieho predsedu vlády Vladimíra Mečiara, aby som čokoľvek kompromitujúce na neho získal. Potom ma nechal lustrovať, či nie som evidovaný, ako spolupracovník štátnej bezpečnosti. Podobné praktiky som už nemohol zniesť a preto som hľadal možnosti iného zamestnania v médiách.

    Našiel som ich v Tlačovej agentúre Slovenskej republiky, kde som pracoval ako redaktor – spravodajca od roku 1993 do odchodu na dôchodok v roku 2011. Naďalej však spolupracujem s redakciou TASR na základe dohody a v súčasnosti licenčnej zmluvy. Novinárska práca spravodajcu, aj keď v podstate anonymná,  mi vyhovovala, pre základné požiadavky vecnosti, úcty k faktom, bez komentovania udalostí. Pritom rozšírila šírku a rôznorodosť novinárskej práce. Zo začiatku som využíval k mojim správam sporadicky fotografiu. Problém bol v technike posielania fotografií do agentúry. Po zavedení digitalizácie, moje fotografie začal agentúra využívať vo väčšej miere. Neskôr pribudli krátke zvukové správy a aj videozáznamy. Tak som sa po rokoch opäť dostal k filmovaniu. Multimediálnosť pri mojej práci naplno využívam. Okrem krátkych videí pre TASR som vytvoril aj niekoľko dokumentárnych filmov. Napríklad krátky film S vedcom na hubách, o  uznávanom mykológovi európskeho formátu Ladislavovi Hagarovi, hornonitrianskom rodákovi, výrobcovi gájd Jurajovi Dufekovi. Niekoľko rokov som spolupracoval aj s regionálnou televíziou v Prievidzi

    V roku 1994, dva roky po rozvode, som sa na jednom novinárskom zájazde v Chorvátsku zoznámil s Bratislavčankou Danielou, dlhoročnou talentovanou redaktorkou Slovenského rozhlasu. Aj preto, že sme mali nielen rovnaké profesie, ale tiež podobné záujmy, naše vzťahy prerástli do vzájomnej lásky. V roku 2002 sme v Bratislave uzavreli sobáš. Danielka po čase dala v rozhlase výpoveď, presťahovala sa do Prievidze, vyše dvoch rokov pracovala ako riaditeľka regionálnej televízie a teraz obaja žijeme v domčeku, ktorý sme si kúpili a zrekonštruovali v malebnej podhorskej dedinke Malinová, kúsok od Prievidze.

    Spolu s kolegami Mariánom Ondášom a Ondrejom Čiliakom a ďalšími novinármi a literátmi na hornej Nitre sme v roku 1994 založili občianske združenie Benedikt, ktorého som od začiatku predsedom. Združenie sa okrem iného zameriava na edičnú činnosť. Vydalo už desať rôznych publikácií  vrátane mojej literárnej prvotiny, knihy baníckych príbehov Zdar Boh Baníci. V roku 2014 som vydal druhý diel.

   Medzi moje dlhoročné záľuby patria aj huby a popularizácia hubárčenia, prípadne nových poznatkov z mykológie . Od roku 2008 som členom Slovenskej mykologickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied. Aj preto sa okrem fotografovania a filmovania húb o niečo vážnejšie zaujímam o túto časť prírody. Hoci viem, že naplno sa z odborného hľadiska, aj z časových dôvodov, nebudem môcť mykológii vážnejšie venovať. Pretože môj záber záujmov je široký a patrí k nim okrem spomínaného aj záhradkárčenie a kulinárstvo.

    Podľa vlastné receptu nakladám a tiež kvasím uhorky. Od priateľov a známych dostali názov Remiašovské uhorky. Základom je, že musia byť pikantné...

Nové skutočnosti...

         Od mája 2017, po takmer 47 rokoch, som skončil s aktívnou novinárskou činnosťou. Skončila sa totiž moja spolupráca s Tlačovou agentúrou SR, kde som sedem rokov pracoval na základe licenčnej zmluvy a odišiel som definitívne do dôchodku. V TASR som celkovo pracoval ako redaktor od roku 1993. Predtým to bol podnikový časopis Cigliansky Prieboj a potom krajský denník Smer. Svoje bohaté skúsenosti v oblasti žurnalistiky však naďalej využívam v rámci občianskeho združenia Benedikt.

      Aktívne sa zapájam do rôznych podujatí v Malinovej, kde ma v roku 2018 zvolili za poslanca obecného zastupiteľstva s najväčším počtom hlasov. V roku 2019 som oslávil okrúhle životné jubileum 70 rokov. Pri tejto príležitosti som mal výstavu fotografií Paľo Remiaš - 70 okamihov. Bilancoval som na nej takmer 60 ročnú fotografickú tvorbu. Pri príležitosti môjho ocenenia som dostal viacero ocenení. Veľmi si vážim najmä Zlatý odznak Zväzu slovenských fotografov za zásluhy o rozvoj fotografie na Slovensku.

         V auguste 2021 mi Zväz slovenských fotografov (ZSF), ktorého som členom od roku 1972, mi udelil čestný titul HonZSF (Honor ZSF) za aktívnu činnosť, účasť v porotách pri domácich i zahraničných výstavách fotografií a propagáciu fotografie a podujatí ZSF.