Takí sme boli, takí sme...

     V Malinová má bohatú históriu, žili a žijú v nej zaujímaví a činorodí ľudia. Od začiatku, ako sme sa prisťahovali do tejto dediny som si už vypočul mnoho príbehov, veselých, smutných, dramatických aj mimoriadne vtipných. Väčšina týchto príbehov sa však šíri iba ústnym podaním. Bolo by škoda, aby ich postupne prikryl prach zabudnutia. Preto som sa rozhodol zaznamenať ich, možno časom aj vydať knižne. Niektoré chcem uverejňovať na tejto stránke...

Malinovské prezývky

         To každý vie, že Malinová, pôvodne nemecký Cach, bola stáročia obývaná karpatskými Nemcami, ktorí v okolí rozvíjali baníctvo a ryžovanie zlata. Dodnes preto Malinovčanov volajú Cachovci.

         Mnoho potomkov bývalých osadníkov sa k nemeckej národnosti hlási aj v súčasnosti. O nemeckých koreňoch väčšiny obyvateľov dediny svedčia často sa opakujúce mená ako Schön, Elischer, Filkorn, Luprich, Greschner, Minich, Schwarz, Richter, Palesch, Krebes, Stiffel, Gross, Maurer a iné. Mnohí sú aj vzdialenými príbuznými, ale málokto po tom už dnes pátra. Lenže rovnaké priezviská, ba aj krstné mená sú značným problémom v identifikácii. A tak už od nepamäti má každý Malinovčan, aj niektoré Malinovčanky, svoju prezývku. Niektoré sa dedia z rodičov na deti, ba aj vnukov, či pravnukov.

         Napríklad dlho pred vojnou dostal apa Jozef, miestny stolár rezbár meno Hoblo. Potom tak volali jeho syna, čo bol vraj veľký záletník. Aj vnukovi, hoci sa vyučil za mäsiara, prischla táto prezývka. A dnes tak pokrikujú po najmladšom Hoblovi, vynikajúcom futbalistovi. Prezývku má aj na svojom drese. Väčšina sa k takýmto menám priznáva, reaguje na ne, hoci niekedy sú aj trochu hanlivé. Napríklad Eda, ktorý dlho pôsobil ako starejší na svadbách a dlho počas fašiangov účinkoval ako herec, volajú Žerák. Od mladosti mal totiž prenikavo ryšavé, akoby medené vlasy. Volajú ho tak aj keď mu už hlava zošedivela.

         Raz sa stalo, že Rudo pomáhal v susednej dedine Tužina píliť kamarátovi drevo. Vtom niekto opakovane zakričal, „Broko, Broko, poď sem“! Rudo, ktorý má od nepamäti takúto prezývku Broko sa prekvapil. Ktože ho tu pozná. Prišiel za neznámym mužom a ten sa nestačil čudovať. Veď on Ruda nevolal, ale kričal na svojho psa Broka...

         Prezývok je mimoriadne veľa a často ich ľudia dostávajú aj podľa toho, čo niekedy na verejnosti povedia, vykonajú, alebo do akého maléru sa dostanú. Juraja, novozvoleného mladého starostu a dobrého futbalistu, volajú Batár. To je druh banského vozíka. Prezývka vznikla tak, že raz spoluhráčom  rozprával, keďže jeho otec bol baník, že majú doma batár. Do neho zachytávajú dažďovú vodu. Také slovo kamaráti nepoznali a preto sa na tom veľmi rehotali. A tak mu prischlo meno Batár. Šéfa v hostinci Cachovanka, pôvodným priezviskom Richter, zasa volajú Šibes. Ako chlapec vraj bol veľký šibal. Róma Lacka volajú Fuko, dlhoročný drevorubač Edo Pálesch má až dve prezývky – Špinzo a Šuter. No po dedine chodí aj Bofo, Duťan, Cmalo, Čučula, Račko, Džony, Cecky, Brčo starší aj mladší, Tulo, Fuzo, Kelbo, Skala, Pončo, Kanec, Dido, Cuho, Dude, Čulky, Tajvo, Morsa, Reno, ale aj Mastičkár, Merkury, Baran, Turista... A existuje aj Cicinka. vraj keď bol mladší, sa rád hrával vreckový gulečník, ale on sa na to nehnevá. Mladú brigádničku v Cachovanke volali Marčana. Do nedávna chodievala na pohárik staršia dáma, Marka z kopčeka. Už nechodí, nedávno ju pochovali...

         Nie vždy a nie každému zostane prezývka doživotne. Ak sa nájde vhodnejšia, alebo vtipnejšia, dostane novú. Tento dedinský folklór má v Malinovej svoje dlhoročné korene aj úplne čerstvé výhonky.

Knedľa

            Milanovu manželku Alicu v Malinovej prezývajú Knedľa. Alica sa na prezývku vôbec neuráža a dokonca sa ku nej hlási. Nie je to totiž preto, že by bola Knedľou svojim výzorom, alebo povahou. K tejto prezývke sa viaže už poriadne bradatá príhoda...

            Pred takmer päťdesiatimi rokmi boli Milan a Alica ešte mladomanželmi. Asi mesiac po svadbe po prvý krát mali ku nim prísť na návštevu budúci kmotrovci, priatelia manželia, s ktorými sa dohodli ešte pred narodením prvého dieťaťa, že si navzájom pôjdu za krstných rodičov. Chceli ich náležite pohostiť, rozhodli sa uvariť hovädzinou na divoko. Jedlo, ktoré vraj majú radi. K tomu však potrebovali knedľu. Mladá kuchárka Alica ju dovtedy nikdy nevarila. Ale spomenula si, ako jej mama pripravovala parené knedle. Rovnako ako ona teda zamiesila cesto. Vedela, že musí dať zohrievať vodu do väčšieho hrnca, ten prekryť nejakou látkou, na ňu položiť šúľok cesta a nechať, aby sa knedľa uvarila v pare. Preto treba hrniec prikryť ďalším kastrólom, aby para neunikala. Manželka skutočne urobila všetko, ako videla u svojej mamy.

            Keď už prešlo dosť času na to, aby knedľa bola hotová, nedočkavo odokryla vrchný kastról. Pozrela dnu a nesmierne sa prekvapila.

            - Milan, Milan, poď sem... tá knedľa tam nie je, asi sa vyparila...

            Milan pribehol, pozrel do hrnca a naozaj. Na plátne nebolo ani stopy po tom šúľku cestoviny. Záhadu rozlúštil až keď sa pozrel do kastróla, ktorým bol pariaci sa hrniec prikrytý. Knedľa tam bola prilepená. Alica totiž ako plátno použila hustú nepremokavú „baloňákovú“ látku zo sukne. Samozrejme, že tá paru takmer neprepustila, ale ju vydulo a cesto sa prilepilo o dno kastróla. Všetko sa rozchýrilo po dedine, aj sama Alica sa touto zábavnou príhodou často pochválila. Preto jej prischla spomínaná prezývka...