Ako ma prepadli ružoví kukláči
(Fejtón)
Nedajte sa ošklbať, zoberte si pôžičku od nás...Najvýhodnejšia pôžička pre vás...Požičajte si za najnižší úrok... Výhodne prefinancujeme vaše úvery...Peniaze bez ručiteľa...Najlepšia pôžička...Potrebujete si požičať!? Volajte bezplatne...Nakupujte bez peňazí...
Požičajte si! Požičajte si! Požičajte si!!! Rôzne slogany všetkých bankových domov sa neustále na mňa valia z rádia, sú ich plné stránky novín a časopisov, obrazovky televízorov, aj bilbordov, vycapených na tom najvystrčenejšom mieste. Dostal som aj niekoľko telefonických ponúk...raz nejaká dáma, inokedy chlapík ma presviedčali, že potrebujem si zobrať výhodnú pôžičku...začal som mať dojem, že som nejaký odľud, keď nemám nijakú pôžičku. Ale načo. Ako čerstvý dôchodca mám kde bývať. Poctivo som pracoval aj zarobil, chladnička, mikrovlnka, práčka mi fungujú, mám priemerný dôchodok, aj manželka, vyžijeme ako-tak, pôžičku nepotrebujeme...
S úžasom sme však nedávno s manželkou z terasy nášho domu pozorovali, ako nad nami zakrúžilo malé športové lietadlo. Zrazu z neho vyskočili dvaja parašutisti. Pristáli presne v mojej záhrade medzi hriadky kapusty a feferóniek. Vysvitlo, že sú to poštári, vlastne poštár a poštárka. Zložili padáky a z poštárskej brašne vytiahli zmluvy na výhodnú pôžičku. Boli sme prekvapení, chceli sme ich ponúknuť kávou, pohárom minerálky, ale oni odmietli. Predstŕčali nám pred nos zmluvy, len aby sme si zobrali pôžičku. Manželka sa takmer dala nahovoriť, už chytala do rúk pero. No ja som zakročil...
- Nebudeme si brať žiadnu pôžičku...- Zvýšil som hlas. Trochu ma to potom aj mrzelo, že som bol na nich taký rázny, pritom oni sa doslova obetovali, prišli ku nám priamo z nebeských výšin...
Napokon som si aj tak musel ustúpiť. Stalo sa to pod násilím. V jedno skoré ránok zaútočili na náš dom ružoví kukláči. Nemuseli vyraziť dvere, boli otvorené. Oblečenia aj kukly mali staroružovej farby. Namiesto samopalov, mierili na mňa zmluvami na pôžičku, zrolovanými do trubičiek. Práve som si umýval v kúpeľni zuby. Ústa plné peny, nezmohol som sa na slovo. Zatlačili ma do kúta. Musel som si vybrať pre mňa najvýhodnejšiu pôžičku. Chtiac-nechtiac založil som si účet s povoleným debetom...vo výške trojnásobku môjho dôchodku...
Keď sa za ružovými kukláčmi zatvorili dvere, spadol mi kameň zo srdca. Už nebudem čiernou ovcou, ani tvrdohlavým baranom. Konečne budem mať aj ja pôžičku, ako hádam dnes každý. Už sa nebudem pred bilbordom, či obrazovkou televízora hanbiť, že som posledný občan, čo si ešte nezobral pôžičku...Účet s debetom mi napokon môže byť užitočný. Pokazí sa mi auto, ochoriem, nebude na úplatok, zhorí mi motor na práčke? Pohodlne si požičiam od banky, prečerpám účet a keď mi príde dôchodok, sami si z neho strhnú. A keď to bude do desať dní, je to bez úrokov...
Prešli, dni, týždne, mesiace. Spokojní, že sa u nás nič mimoriadne nestalo, nemali sme nečakané výdavky, účet som ani raz neprečerpal...Potom mi raz zazvonil telefón. Ohlásil sa príjemný ženský hlas, či som si založil účet s debetom. Keď som prisvedčil, hlas zaznel najskôr vyčítavo a potom dokonca výstražne...Prečo som ani raz neminul všetky moje peniaze na účte, prečo som ani raz neskĺzol do debetu...há?!
Zľakol som sa. Čo keď na mňa zasa pošlú ružových kukláčov...?!
Paľo Remiaš