Nováčan bez nohy dostal ponuku žobrať v západnej Európe
Strach z budúcnosti
Osud na 31-ročného Nováčana Jozefa Beňadika čakal 26. augusta 1992 na železničnej stanici v českej Břeclave. Pracoval ako železničiar, mal možnosť lacno cestovať vlakom , tak sa vybral aj s kamarátmi na futbalový zápas Slovana s Brnom. Rýchlik bol plný podgurážených fanúšikov. Strhla sa medzi nimi bitka. Mal oblečenú železničiarsku uniformu a aj povinnosť zasiahnuť. Vyhľadal sprievodcu, upozornil vlakvedúceho a v Břeclave na nespratníkov už čakala polícia. Musel však podať výpoveď. Ani ju nestihol podpísať, keď cez okno uvidel, že jeho vlak sa opäť pohol. Skúsený posunovač a sprievodca nákladných vlakov si myslel, že dokáže bezpečne naskočiť do rozbiehajúceho sa rýchlika. Nepodarilo sa mu to.
Zachytilo mu pravú nohu, dokrútilo, dotrhalo. V nemocnicu mu ju museli amputovať asi v polovici lýtka. Potom mu ju ešte štyrikrát skracovali, pretože najskôr vytŕčala kosť a potom sa mu rana nechcela hojiť. Hnisala. Zahojila sa až o tri roky, tesne pred svadbou. Spoznal sa so Zuzkou, spojili ich tak trochu aj ich hendikepy. Manželka sa totiž narodila bez predlaktia ľavej ruky. Majú spolu už tri deti, 8-ročnú Zuzku, 5-ročného Jarka a pred 3,5 rokmi sa im narodil Lukáško.
Jozef si potom začal zvykať na protézu a dokonca sa odhodlal postaviť si rodinný dom. Výdatne mu pomohli rodičia, svokrovci, kamaráti. Aj sám sa snažil koľko vládal. Dostal síce dotáciu zo štátneho fondu ale na krku mu zostala polmiliónová pôžička.
Vtedy sa ešte budúcnosti neobával. Všetko si dobre premyslel. Manželka mala čiastočný invalidný dôchodok a jemu priznali plný. Mal výhody ťažko zdravotne postihnutého človeka s preukazom ZŤP. Od štátu dostal príspevok na kúpu auta, ba aj pravidelnú menšiu sumu na šatstvo a benzín. Rozmýšľal aj, že by sa zamestnal, aby bolo viac koruniek, ale nešťastná noha sa vzbúrila. Na citlivej pokožke, odieranej protézou sa mu zachytil ekzém. Mokvavý, bolestivý. Zasuší sa len keď niekoľko týždňov náhradnú nohu neobúva. Opakuje sa to neustále dookola. Bojí sa, že pôjde opäť pod nôž.
Prvé prekvapenie so Zdravotnej poisťovne prišlo v novembri minulého roka. Na komisii, kde prehodnocovali jeho zdravotný stav mu povedali, že už nemá nárok na preukaz ZŤP, ani ostatné výhody a dokonca ani na plný invalidný dôchodok. Skresali mu ho na polovicu - 2 315 korún. Nevedel, ba ani sa nechcel brániť. Odvolanie za neho napísala manželka.
V marci tohto roka ho na komisiu zavolali znova. V kútiku duše živil nádej, že svoje nezmyselné rozhodnutie zmenia. Veď kto by zamestnal takého invalida s boľavou nohou. Neuvedomil si však, že od začiatku roka začal platiť oveľa prísnejší zákon o zdravotnom poistení, ako bol predchádzajúci. Nestačil otvárať ústa, keď mu povedali, že amputovaná noha pod kolenom je podľa administrátívnych tabuliek iba 40-percentným poškodením zdravia a teda by mu už neprislúchal ani čiastočný invalidný dôchodok. Ten môžu priznať iba ak je poškodenie zdravia percentuálne vyššie. Mal však "šťastie", už tri roky sa totiž lieči na vysoký krvný tlak a to mu pomohlo,aby mu ponechali aspoň polovičný dôchodok.
Skutočnosť, že človek bez nohy je podľa nového zákona ministra Kaníka zázračne uzdravený, hoci mu noha nenarástla, zaujala aj viacerých novinárov. Prípad Jozefa Beňadika sa objavil na stránkach jedného denníka. Na druhý deň dostal Jozef ponuku. Zatelefonoval mu neznámy "podnikateľ" z Rimavskej Soboty. Má vraj pre neho prácu. Potom prišiel aj osobne. Navrhol mu, aby s ním odišiel do krajín západnej Európy. Týždeň strávia vo Švajčiarsku, potom sa zastavia v Nemecku a ešte na sedem dní v Taliansku. Manželka dostane za mesiac na ruku rovných 15 tisíc a manžel stravu, ubytovanie aj cigarety a po práci aj pohárik zadarmo. Akosi však otáľal prezradiť mu o akú prácu pôjde. Trval na tom aby odišli ešte v ten deň, nechcel mu nechať čas na rozmyslenie.
Jozef už začal tušiť. Skutočne mu tento počerný, elegantný postarší pán ponúkol robiť pre neho profesionálneho žobráka. Bude vraj iba sedieť na invalidnom vozíku a hrať, alebo iba predstierať hru na varhany. Bohatí a ľútostiví okoloidúci mu budú hádzať do klobúka franky a eurá. "Podnikateľ" bol prekvapený, keď ho Jozef veľmi rázne poslal preč. V rozčúlení zabudol aj jeho meno. Akiste aj tak bolo falošné. Chlapíka potom videli ako odfrčal z mesta na najnovšom modeli mercedesu.
To poníženie si ešte viac uvedomil, keď si spočítal, koľko peňazí mu zostane na živobytie. Môže počítať s manželkiným dôchodkom 2 853 Sk, svojim čiastočným vo výške 2 315 Sk a rodinnými prídavkami na tri deti - 1 500 Sk. V júni ešte dostanú posledný raz materský príspevok 3 790 Sk, ktorý dostávali o deväť mesiacov dlhšie, pretože najmladší syn Lukáško je vážne chorý. Hlava rodiny si nevie ďalšie mesiace predstaviť. Splátka pôžičky je 1 251 korún a inkaso každý mesiac 3 360. Lenže deťom treba kúpiť aj topánky, či šaty, z ktorých vyrastú, sem-tam aj nejakú sladkosť... A čo lieky, cestovanie na vyšetrenia...?
Nádej vkladá do jednotného pôsobenia na zodpovedné orgány, ministerstvo, vládu. Zúčastnil sa na všetkých protestných zhromaždeniach, ktoré zorganizovali v Prievidzi rovnako postihnutí baníci. Na druhý týždeň 24. júna sa chystajú protestovať v Bratislave. Pôjde opäť s nimi, možno ich hlas konečne kompetentní vypočujú. Takto sa predsa nedá žiť!