Rozhovor s jubilujúcim básnikom Ondrejom Čiliakom

Poézia mu pomáha žiť a prežiť

         (Ondrej Čiliak je príslušníkom staršej generácie slovenských básnikov. Narodil sa 1. septembra 1951 v Novákoch. Žije a tvorí v Prievidzi. Základnú a strednú školu navštevoval v Prievidzi, nadstavbové štúdium knihovníctva v Martine. Potom študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako knihovník, neskôr ako redaktor regionálnych novín v Banskej Bystrici, Trenčíne a Prievidzi. V súčasnosti je bibliografom Hornonitrianskej knižnice v Prievidzi.

         Debutoval básnickou zbierkou Ústami spravodlivých (1973). Potom mu vyšli zbierky Podhorské hladiny (1977), Čistá po dotyku (1980), Tváre v zrkadle (1981), Cesta do nežnosti (1981), Aréna (1986), Planetárium (1990), bibliofília Ostré ticho (Márius Maták - 1999), Dobrý vietor (2001) a Hudba zo stromov (2009). Zostavil a napísal personálne bibliografie Humanista z Nedožier, o Vavrincovi Benediktovi z Nedožier, spisovateľov Daniela Heviera, Milana Krausa, Jaroslava Schuta, Antona Baláža a archeologičky Marty Remiašovej. Ja tiež autorom učebného textu pre žiakov prievidzských základných a stredných škôl Cesty do minulosti Prievidze.)

         - Dožívate okrúhleho životného jubilea, nemožno sa teda neobzrieť dozadu. Spomínate si na prvé stretnutie s literatúrou, poéziou, na podnety začať písať...

         o Možno som hlbšie preciťoval rozprávky, ktoré mi čítavali pri posteli staršie sestry, alebo moja mama, ktorá milovala literatúru. Mali sme doma plné poličky diel svetových autorov. Prvé začiatky môjho písania spadajú do obdobia spomienok na detstvo, tieto zážitky ma veľmi silne motivovali. Najprv k písaniu akýchsi esejí, alebo slohových prác a od takých trinástich-štrnástich rokov to už boli aj nesmelé básnické pokusy. Ťažko povedať, či to už bola forma básní, pretože som ešte neovládal techniku písania. Postupne sa to však ukladalo v mojom srdci a duši. No vzhľadom k tomu, že som bol v podstate taký introvert, aj samotár, tak už vtedy, v útlej mladosti mi písanie prinášalo akési upokojenie. Písanie, nechcem hovoriť, že už šlo o poéziu, hotové básne, sa mi stalo imaginárnym partnerom, ktorému som sa mohol zveriť so svojimi sklamaniami, ale aj šťastnými chvíľkami, porozprávať sa teda vlastne sám so sebou.

         Neplánoval som moje prvotiny zverejňovať. Zo začiatku by to bolo pre mňa, ako by som sa pred verejnosťou vyzliekal z vlastnej kože. Nebyť mojej triednej profesorky na prievidzskom gymnáziu Lujzy Klinovskej, ktorá sa tak trochu náhodou dostala k mojim nesmelým básničkám, bol by som asi naďalej písal len pre seba. Niekoľko mojich básní totiž poslala do celoštátnej literárnej súťaže stredoškolákov do Hodonína. Ocenili ich tretím miestom. To bolo pre mňa mimoriadne povzbudenie. Pochopil som, že moja báseň môže priniesť pekné chvíľky aj úplne cudzím ľuďom, ktorí si ju prečítajú. Pani profesorka ma potom ďalej povzbudzovala k tvorbe. Písal som prakticky denne. Niekedy, ak bola inšpirácia, a tej bolo dostatok, som napísal aj dve - tri básne naraz. Keď v roku 1972 národný umelec Vojtech Mihálik začal v Novom slove viesť rubriku pre začínajúcich básnikov, vybral som zo tridsať básní, ktoré sa mi zdali najlepšie a poslal mu ich na posúdenie. S napätím som čakal na odpoveď a tá prišla prekvapujúco rýchlo a hneď s ponukou vydať básnickú zbierku...

         - Zaujali ste možno práve preto, že už vaše prvé básne sa tak trochu odlišovali od tvorby iných mladých autorov. V čom boli iné?

         o V začiatkoch som si osvojil, alebo vo mne utkvela taká predstava, robiť poéziu, aj keď to znie divne, trošku netradičnú. Páčilo sa mi keď báseň nebola iba popretkávaná metaforami, ale mala aj nejakú dejovú líniu. Dejová poézia dominovala aj v ďalšej mojej zbierke Podhorské hladiny. Sú to príbehy o mne o mojej rodine, rodičoch, o ľuďoch z blízkeho okolia, ktoré som si vypočul alebo vypozoroval. Možno sú to aj fiktívne príbehy, ktoré som sám dotvoril. Táto príbehová poézia, samozrejme že mala aj sociálny aspekt. Proste vypovedala o ľuďoch a dobe. Podľa mňa poézia aj literatúra ako taká je vždy ovplyvniteľná dobou, tak ako výtvarné či iné druhy umenia. Darmo by sme sa krútili, že teraz keď je sloboda, spoločnosť neovplyvňuje umenie, kultúru...

         - ...zrejme však to nebola iba doba, spoločnosť. Sledovali ste vtedajšiu poéziu, stotožňovali ste sa inými autormi?

         o Ako som naznačil, od svojich sedemnástich rokov som písal pravidelne, hoci to neboli hneď básne zrelé do knižky. Učil som sa na nich techniku verša. Potreboval som nasať do seba teóriu poetiky, teda som musel aj veľa čítať. Obľúbil som si už vtedy Milana Rúfusa, ktorý je do dnešných dní mojim najobľúbenejším básnikom. No bola to aj poézia Miroslava Válka a vtedajších francúzskych básnikov Apolinéra, Eluarda, Bretona, Préverta. Našťastie boli na našom trhu od nich kvalitné preklady Vladimíra Reisla. A tak ako moja generácia, odchovaný som aj americkými bítnickými básnikmi.

         - Boli ste mimoriadne tvorivým autorom. Priemerne každé tri roky vám potom vychádzali nové zbierky. Zmenila saforma, štýl vašej poézie?

         o Tá, takzvaná dejová, alebo lepšie epická poézia ma držala aj pri písaní ďalších dvoch zbierok Čistá po dotyku a Tváre v zrkadle. Potreboval som zo seba dostať to, čo som skutočne prežil a čo prežili moji blízky, známi a priatelia. A je samozrejmé, že to neboli vždy iba veselé, ale aj smutné príbehy. Bola v nich tiež sila prekonávať vlastný osud. Stále som si zakladal na tom, že nepíšem nadarmo, aj keď to nie je určené pre niekoho iného. Proces tvorby, tak ako v  začiatkoch, mi dával vnútornú silu, na druhý deň sa prebudiť, opätovne ísť do práce, do školy a znovu sa zamýšľať nad životom. Nechcem to tak jednoznačne povedať, bolo to niečo ako barlička, o ktorú som sa mohol oprieť, takmer ako o živú bytosť, živého človeka...

         - Niekoľkokrát ste sa priznali, že vás vždy zaujímala aj história, dejiny. Pôvodne ste chceli tento odbor aj študovať. Napokon ste vydali aj učebný text pre žiakov a študentov Cesty do minulosti Prievidze. Odrazil sa tento odbor aj vo vašej poézii?

         o Pri písaní spomínanej dejovej poézii, tie príbehy boli vždy ohraničené históriou. Ako mladý človek som prečítal množstvo historických kníh, učarovali mi najmä životopisné romány, ktoré bývajú neodmysliteľne zasadené do určitého historického obdobia. Zaujímal som sa predovšetkým o slovenské dejiny, aj v kontexte s dejinami okolitých krajín. Nie je teda čudné, že aj tieto aspekty ma v literárnej tvorbe ovplyvnili a ovplyvňujú.

         - Napísali ste tisícky básní. Je to u básnikov tak, ako u záhradníkov, ktorí si zo všetkých obľúbia jeden jediný kvet vo svojej záhradke? Máte aj vy nejakú obľúbenú báseň, ku ktorej vás viažu silné spomienky a nepredali by ste ju ani za celý svet?

         o Nemusím ani dlho rozmýšľať. Je to báseň na štyridsiatej šiestej strane mojej prvej zbierky a má názov Vrátiť sa. Neraz som ju spamäti recitovával na rôznych besedách s čitateľmi. Na nej som dokumentoval ako vzniká báseň. Sú to totiž verše, ktoré vznikli spontánne, inšpirované aktuálne prežitou skúsenosťou. Bol som zaľúbený a rozišiel som sa s mojou vtedajšou láskou. Báseň mala značný úspech medzi mojimi rovesníkmi.

         - A čo žurnalistika. V rôznych médiách ste ako redaktor pracovali takmer desať rokov. V tom čase však prestali vychádzať vaše básnické zbierky. Naozaj ste sa prestali venovať poézii?

         o Žurnalistická tvorba bola ďalším obohatením môjho života a takisto priamo aj nepriamo mojej poézie. Takpovediac hmatateľné je, že rozšírila moju lexiku, teda slovnú zásobu. Ako novinár som sa musel neustále vzdelávať, stretával som sa s mnohými zaujímavými ľuďmi. Črty a reportáže boli mojimi najčastejšími žánrami. Ale aj v nich sa prejavila moja dovtedajšia skúsenosť s poéziou. V mojich žurnalistických príspevkoch som často volil prirovnania, metafory, básnické ozdoby. Nie síce priveľmi zložité, skôr jednoduchšie, čitateľovi ľahko pochopiteľné. Jednoznačne však oživili text, môžem povedať, že v mojom podaní to boli akési lyrizujúce reportáže a črty. Sám som sa totiž presvedčil, že novinári len v malej miere napríklad používajú prirovnania. Tie však jednoznačne majú v žurnalistike svoje miesto. V rámci mojej diplomovej práce som napríklad robil prieskum v rôznych periodikách, ako je to s využívaním takýchto prvkov pri tvorbe titulkov, majúcich úlohu upútať pozornosť čitateľa. Moju diplomovú prácu uverejnili aj v odborných časopisoch pre žurnalistov a tak si myslím, že som tak trochu mojim kolegom novinárom aj pomohol.

         Okrem toho novinárčina mi pomohla preklenúť možno najťažšie obdobie môjho života, čo sa týka spoločenského a pracovného uplatnenia, po zmene politických pomerov v roku 1989. Ale nie je pravda, že by som na poéziu v tom období zabúdal. Písal som si opäť viac-menej pre seba, ako sa hovorí do šuplíka. Ten reálny život, ktorý som žil denne ako novinár sa napokon odrazil v inej podobe a moje básne sa trochu zmenili. Prešiel som z dejových básničiek, historizujúcich alebo aj spoločensky akceptovateľných, k prírodnej a ľúbostnej lyrike.

         - Čitatelia, milovníci poézie túto zmenu postrehli a oceňujú. Svedčia o tom vaše dve zatiaľ ostatné zbierky poézie Dobrý vietor a Hudba zo stromov. Sú v nich skutočne zrelé básne, a okrem prírodnej a ľúbostnej lyriky je tam aj dosť vašej životnej filozofie, vážnych myšlienok, cítiť z nich váš nadhľad, posolstvo. Pracujete teraz ako bibliograf, vrátili ste sa po rokoch medzi svoje obľúbené knihy. Máte ešte v zásuvke niečo nedopovedané?

         o Pred vyše rokom som prežil opäť ťaživú životnú situáciu. Dlhý čas som strávil v nemocnici, viem čo je operačná sála, oscilovanie medzi životom a smrťou. Hoci si to človek ani nechce pripustiť. Poézia mi opäť pomáhala žiť a prežiť. Už sa však dávam do poriadku. Mám v podstate vybrané básne pre novú básnickú zbierku, ktorej som dal pracovný názov Vzkriesenie jesene. Mala by to byť akási výpoveď o človeku, ktorý musí prekonávať veľké problémy, obavy o život. Dúfam, že tam nie je veľa pesimizmu, ale aj nádeje a východísk. Chcem to ešte doopravovať, doplniť a pokúsim sa to vydať.

         Chcel by som však ešte napísať nejakú knižočku básničiek, veršíkov pre môjho vnúčika, teda pre tri až päťročných predškolákov. Mám taký zošit, kde som takéto básničky zaznamenával už v minulosti. Najmä keď boli moje deti malé. Niekoľko mi uverejnili aj v detských časopisoch. Teraz by som ich chcel oprášiť, zosumarizovať a pridať nejaké ďalšie. V pracovnej oblasti chcel by som urobiť bibliografický slovník literárne činných ľudí na hornej Nitre . Mám už názov - Hornonitrania v treťom tisícročí. Je ich pomerne hodne. Mnohým som aj ja osobne radou pomáhal, keď som pracoval ako predseda literárneho klubu Poet pri Hornonitrianskej knižnici. Spomeniem len najväčšie talenty, ktoré majú viacero vlastných knižiek. Rozhodne medzi ne, okrem iných, patrí Vladena Teslíková, Veronika Hoffmanová, ale aj Peter Tomášik, Diana Láslopová a najnovšie Marek Mittaš, ktorý sa nedávno predstavil zbierkou poviedok s jemne erotickým nádychom.

         Aj keď sa dnes už čítanie kníh, vrátane poézie, medzi mládežou tak nenosí, nová doba priniesla heslo, že všetko už je na webe, nemám obavy o budúcnosť klasickej knihy. Som presvedčený, že si vždy nájde svojich čitateľov.

                                                        Za rozhovor poďakoval:

                                                        Paľo Remiaš

Ondrej Čiliak

Vrátiť sa

Opäť sa vrátiť medzi živé kvety,

do opustenej túžby jeden deň,

ukryť si teplo tvojej kože

a klamať srdce: možno zabudnem.

Už ani klamať nepomôže...

Budeme dobrí.

Budeme veľmi dobrí k sebe,

aj keď sa oči rozplačú ako na pohrebe,

aj keď sa prsty nestretnú v jednom bode,

aj keď budeme o pohľad chudobnejší...

Budeme vravieť o láske ako o náhode,

ako v dobrej jeseni v korunách jelší.

Je možné počúvať hru o veľkom hľadaní a potom kráčať do prázdneho kúta?

Veď ty si mnou a ja som tebou sklamaný

a keď je čosi, čo nás k sebe púta,

tak sú to slová: Odpusť mi.

(Zo zbierky Ústami spravodlivých; Slovenský spisovateľ, Bratislava 1973)

Ondrej Čiliak

Fúkač skla

On, ešte trocha chlapec, plný smiechu,

do pľúc si nabral vzduch a fúkol do trubice.

Plamene siahli do výšky, lízali priestor,

chlapcovo sklo, ten piesok roztavený,

akoby v hudbe tvaroval sa, tiekol

do štíhlej ženskej postavy,

lebo tak oživoval krásu.

Figúrku zo skla na stôl položil.

Dal do nej snovosť, vrúcnosť, smäd

a vôňu svojich paží, dal jej život,

aby tú ženu plnú snov a oblín

ukryl si večer pod vankúš,

lebo ráno prvých mužských trýzní

predsa očakával.

(Zo zbierky Tváre v zrkadle; Vydavateľstvo Smena 1981)

Ondrej Čiliak

Plánka

Načo je komu neštepená jabloň?

Korene vyplienili

hordy kameňov

Konáre obrúsil hladný vietor

Každú jar

bolesť jazvy pootvára

Zem tiché žalmy vloží do herbára

súcitom škrabne pod kôru

jarky rozostelie

Načo je komu neúrodný dážď

a premoknutá úroda v džbáne?

Dlane na plačúcom dreve pribité?

Nesiem iba ticho

v ktorom počuť praskať krv

Dohorel som?

Pomaly vo mne opadáva strom

Zo zbierky Hudba zo stromov; Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov; 2009)