Kanadský Slovák Pavol Stacho objavil pre Slovensko históriu zaniknutého kanadského Bradla
Dedina slovenských emigrantov
„Viete, že okrem Bradla, vrchu v Myjavskej pahorkatine, na ktorom stojí mohyla Milana Rastislava Štefánika, existovalo aj Bradlo v Kanade...?“ S takouto prekvapivou otázkou sa na kurátorku Štefánikovho múzea v Košariskách obrátil približne pred dvomi rokmi jeden zvedavý návštevník. Kurátorka sa na neho nedôverčivo pozrela, ale nezobrala to ako žart, či nejakú provokáciu. Tento muž sa totiž dychtivo, do detailov vypytoval na rôzne podrobnosti zo života Štefánika. Bolo vidno, že sa o Štefánika nesmierne zaujíma. Ale kanadské Bradlo? Zavrtela hlavou. To jej nič nehovorilo...
Návštevník sa potom predstavil ako Pavol Stacho, kanadský Slovák, ktorý už vyše 30 rokov žije neďaleko Niagarských vodopádov. Generála Štefánika, legendu slovenského národa, si veľmi váži a preto si chcel návštevou jeho múzea ozrejmiť niektoré skutočnosti z jeho života. Priznal sa, že aj on o Bradle v Kanade má iba kusé informácie. Keď sa však presvedčil, že na Slovensku o ňom pravdepodobne nikto nevie prisľúbil, že pozisťuje všetky dostupné údaje z jeho histórie a miesto, kde stála táto dedina slovenských emigrantov z tridsiatych rokov minulého storočia aj osobne navštívi...
Pavol Stacho sa narodil v roku 1954 v handlovskej pôrodnici, ale vyrastal v Novákoch. Po otcovi i starom otcovi mal blízko k turistike a cestovaniu. Ešte ako sotva 18-ročný mladík, sa vydal stopom na cestu do Paríža a potom precestoval aj Škandináviu. Už vtedy bol vášnivým amatérskym fotografom, z ciest si priniesol pekné zábery, s ktorými zabodoval aj na rôznych fotosúťažiach. Keď chcel znova absolvovať ďalšiu cestu do zahraničia, už mu to nedovolili. Veľmi ho hnevalo, že vtedajší stranícky predseda v jednom stavebnom podniku v Prievidzi, kde pracoval, jeho žiadosť o vycestovanie niekoľkokrát zamietol. Sám už ani nevie ako, ale zrejme iba zdravou drzosťou sa mu napokon predsa len podarilo dostať na zájazd do Talianska. Mal 25 rokov a bol pevne rozhodnutý emigrovať. Na spiatočnej ceste vystúpil vo Viedni. Mal iba fotoaparát a skromné skúsenosti. Najskôr rozmýšľal usadiť sa v Juhoafrickej republike, ale potom dal na radu skúsenejších. Rozhodol sa pre Kanadu, kde pri Toronte žije veľká komunita Slovákov i Čechov.
- Môj život v Kanade bol ako na húsenkovej dráhe“, spomína na prvé roky v emigrácii. „Raz som bol hore, raz dolu. Pomerne dlho mi trvalo, kým som zvládol reč. Chcel som sa živiť výtvarnou fotografiou, ale to nebolo jednoduché. Otvoril som si preto so svojou, teraz už bývalou manželkou, fotoslužbu a venoval som sa komerčnej fotografii. Špecializoval som sa najmä na fotografovanie svadieb. Moji klienti boli snáď z celého sveta. Ale ani to nestačilo na živobytie a tak som ešte pracoval pri vykladaní zaoceánskych lodí a vyprázdňovaní ropných tankerov. Práve pri tejto práci som zažil najdramatickejšie chvíle v mojom živote. Dvakrát som ušiel hrobárovi z lopaty,“ načrel do nepríjemných stránok jeho života.
Nehovorí sa mu samozrejme o tom ľahko. Bolo to v roku 1995, pamätá si každú sekundu. Prechádzal popod hrubú hadicu, ktorou pretekal tekutý asfalt. A tá zrazu praskla. Zaliala ho horúca masa. Našťastie jeho spolupracovník, mocný černoch, pohotovo zasiahol. Vedel presne čo má robiť. Vylial na neho sud nafty. Takto schladil asfalt, ktorý sa mu našťastie neprilepil na kožu. Aj tak mal popáleniny druhého a čiastočne aj tretieho stupňa skoro na celom tele. „Mal som od Boha šťastie, pretože krátko predtým som si založil na oči okuliare, inak by som bol oslepol“, spomína na tieto ťažké chvíle. No aj tak pobudol dva mesiace v nemocnici, kde ho vraj prebaľovali obväzmi ako egyptskú múmiu.
Táto príhoda zmenila aj jeho pohľad na svet, na ľudí. Priznáva sa, že mal tak trochu rasistický pohľad na černochov. Nie sú to pre neho frázy, keď teraz tvrdí, že nezáleží na farbe pleti človeka, ale na tom ako sa správa, aký je... Približne o rok bol zasa v nesprávnu chvíľu na nesprávnom mieste. Prežil výbuch nádrže s tekutým plynom. Dostal postraumatický stres, rovnaký ako neraz vojaci, čo v boji prežijú vo svojej blízkosti výbuch granátu, bomby, či míny. Začali ho prenasledovať depresie. Bol opäť na dne. Ale váži si, že sa našli ľudia, ktorí mu pomohli. Odišiel do invalidného dôchodku, s rentou, teda v podstate aj finančne zabezpečený. Začal pomáhať iným, venuje sa charite, cestuje po svete...
Ale ako to bolo s tým kanadským Bradlom? Dozvedel sa o ňom už pri prvých stretnutiach a spoločných piknikoch s ostatnými Slovákmi žijúcimi v Kanade. Odvtedy mal sen, navštíviť toto miesto, ale dlho mu to nevychádzalo. Veď sa nachádzalo viac ako 300 km od Niagary na sever. Ale návšteva Štefánikovho múzea ho podnietila, aby začal systematicky vyhľadávať informácie a postupne si poskladal mozaiku histórie kanadského Bradla. Veľmi mu pomohol priateľ, šéfredaktor Kanadského Slováka Július Behul. Skontaktoval ho so žijúcou kronikou Bradla Rudym Biesom, ktorý v tejto dedine prežil 18 rokov. Potom sa ešte zoznámil i s ďalším potomkami slovenských emigrantov, ktorých priliehavo nazval „deti Bradla“.
„Začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia v čase celosvetovej krízy mnohí Slováci sa rozhodli emigrovať. Lákala ich vidina lepšieho života za Veľkou mlákou. Mnohí hľadali možnosť usadiť sa v Kanade. Kanadská vláda totiž vtedy lákala prisťahovalcov, aby pomohli osídliť severnú časť Ontária. Prisľúbila, že si budú môcť východne kúpiť pôdu, za symbolickú cenu niekoľkých centov za hektár. Museli však dodržať podmienku, že ročne vyklčujú najmenej tri akre lesa. V priebehu piatich rokov tak mohli získať do vlastníctva viac než šesť hektárov pôdy. Bola to ponuka, kvôli ktorej Slováci doma popredali všetok majetok, aby si mohli zakúpiť „šífkartu“ a niekedy aj s celými rodinami sa rozlúčili s vlasťou. Prichádzali loďami do Halifaxu, potom vlakom do Montrealu v provincii Quebec a odtiaľ povozmi na sever Ontária“, priblížil začiatky vzniku dediny Bradlo Pavol Stacho.
Zistil, že medzi prvými prisťahovalcami bol Ján Lasan so ženou Kristínou, nevedno však odkiaľ pochádzali. Postupne pribudol Joe Ziga, John Sevc, Karl Harcak, Andrew Yanoska a ďalší, ktorí si svoje mená už prispôsobili angličtine. Vyskytli sa tam aj mená ako Cizmar, Drobny, Dronzek, Elias, Kadlecik, Paluch, Kostelny, Lovisek, Stacho, Tapajna, Zipaj a ďalší. Húževnato sa pustili do klčovania lesa, postavili si prvé drevené zruby a založili dedinu, ktorú z úcty k Štefánikovi pomenovali Bradlom. Žili z predaja dreva fabrike na výrobu papiera, v asi 11 km vzdialenom mestečku Hearst. Stavali si drevené zrubové domy a hospodárske budovy, neskôr spoločne vybudovali aj poštu, školu, obchod, spoločenskú halu i kostol. Dedinu nazvali na Štefánikovu počesť a pamiatku, aby ich to stále pripomínalo starú vlasť. Je zaujímavé, že podobné osudy mali aj ďalší prisťahovalci z Československa, ktorí si svoju usadlosť zasa nazvali Tábor. Žilo v nej svorne približne tridsať českých, moravských a slovenských rodín.
„V čase najväčšieho rozkvetu mala dedina Bradlo približne 150 obyvateľov. Napokon sa ukázalo, že pôda po vyklčovaní lesa nie je kvalitná, nebola vhodná na pestovanie konkurencieschopných poľnohospodárskych produktov. Preto, a aj kvôli deťom, ktorým rodičia chceli poskytnúť vzdelanie, Slováci Bradlo postupne opúšťali. Dedina zanikla približne v roku 1950. Skutočnosť, že sa v nej ľudia neľahko prebíjali životom, im nakoniec pomohla v ďalšom uplatnení. Mnohé deti Bradla, ale aj ich deti, vyštudovali univerzity. Boli, alebo ešte sú úspešní inžinieri, vedci, umelci i športovci“, tvrdí Stacho.
Jeden z nich je Rudy Bies. Jeho rodičia pochádzali z myjavských kopaníc a on v Bradle prežil 18 rokov. Bol a stále je expertom v oblasti energetiky. Vlani v auguste pomohol zorganizovať stretnutie potomkov obyvateľov Bradla. Zišlo sa ich približne 30. Všetkých príjemne prekvapilo, že medzi nich prišiel aj slovenský veľvyslanec v Kanade Milan Kollár s manželkou. Spoločne sa presvedčili sa, že na pionierov, ktorí osídľovali severné Ontário, tam nezabúdajú. História Bradla má svoje miesto aj v provinčnom múzeu. Pred 15 rokmi v Hearste inštalovali pamätnú tabuľu, ktorá takisto pripomína existenciu slovenskej dediny. Slovenského veľvyslanca privítali tradične v ľudových krojoch a chlebom a soľou.
Z Bradla zostalo už iba torzo drevených domov a niekoľko náhrobných kameňov so slovenskými menami. Jeden z posledných obyvateľov Bradla sa volal Matej Marcinek. Pochádzal z Veľkej Udiče, dnes časti Považskej Bystrice. Emigroval do Kanady ešte v roku 1926 a z dediny odišiel až v roku 1969, kedy zomrel. Stacho si všimol, že okrem iných pamiatok po bývalých obyvateľoch Bradla zostali aj slnečnice. Tie si tam so sebou priniesli zo starej vlasti. Teraz opakovane, každý rok, rozkvitajú iba na miestach, kde v severnej Kanade v minulosti žila komunita Slovákov.
Pavol Stacho už dnes pracuje na ďalšom projekte. Začal sa zaujímať o prácu slovenských saleziánov medzi domorodcami, žijúcimi v amazonských pralesoch v Ekvádore. O tých sa na Slovensku tiež málo vie...
Pavol Remiaš
Foto: autor a Pavol Stacho