Jaro, si náš...!

            Akoby to bolo iba nedávno. S Jarom sme v predvečer jeho osudného rána popíjali vínko v Zlatej sále Bojnického zámku, na akejsi recepcii. Vysŕkal sotva dva poháriky, lebo vedel, že ráno musí odovzdať rukopis, už presne neviem či pre vlastnú redakciu, rozhlas, či televíziu. Ako vždy spriadal rozsiahle plány aj na ďalšie dni, týždne mesiace. Dohodli sme sa na, ktovie už koľkej reportáži, ku ktorej som mu mal urobiť fotografie. Spomenul, ako je ďaleko so svojim prvým románom s biblickým námetom, konečne dokončieva rukopis zbierky poézie, vlastne už je hotová. Potom sme ho s kolegom Mariánom odviezli k jeho činžiaku, ako mal vo zvyku, buchol dlaňou po streche auta, keď sa už rozbiehalo. Tak pekne sme sa rozlúčili...

            Ráno som sa dozvedel tú prekvapivú a zraňujúcu správu. Jaro odišiel. Rýchle, hupkom, tak ako žil, uprostred tvorivej práce. To mu treba závidieť. Zostalo mi pre neho niekoľko fotografií. Aj tie, z Kremnických gagov, keď sme spolu chodili po ulici s červenými klaunovskými nosmi. Jaro sa vedel vždy naplno vžiť do každej situácie, vyťažiť z nej prekvapivo veľa poznatkov a postrehov. Humoristická tvorba mu sedela najviac, ale keď začal novinárčiť v denníku, ukázalo sa, že sa na svet vie pozerať aj s vážnejšou tvárou, pochopiť a vo svojich reportážach náležite oceniť a uctiť si rovnako pracovitých ľudí, ktorých stretal Lebo jeho témou bol vždy človek.

            Ale verím, že Jaro neodišiel načisto. Je stále medzi nami. Mám dôkaz. Na akomsi spoločenskom stretnutí, asi dva roky po jeho fyzickej smrti, som Jara opäť počul naživo. Jeho menovec Jaro Kapusta, bývalý generálny riaditeľ Banských stavieb, zarecitoval jednu z jeho posledných vtipných básní - Jar dôchodcu. Tak sa mu vraj páči, že sa ju ako dôchodca naučil. Potlesk veršami pobavených prítomných patril obom Jaroslavom.

Jaro, si stále náš...!

                                                                                                          Paľo Remiaš