Môjmu mediálnemu bratovi!
- Preboha čo to robíš...nevieš, že lastovičky si hniezdo postavia len u dobrých ľudí...?- Takto ma Maroš dávnejšie zabrzdil, keď som sa chystal rúčkou od metly zbúrať z blata čerstvo zlepený lastovičí domček. Tieto usilovné vtáčatá si ho stihli postaviť za jediný deň na balkóne môjho jednoizbového bytu
Zahanbil som sa a lastovičky nechal na pokoji. Zvykol som si na ne, ba myslím, že aj obľúbil. Keď na balkóne špinili. Pripevnil som pod hniezdo dosku, pravidelne ju čistil. Od ich trusu mi kvety v byte rástli sťa v dažďovom pralese...
Nuž taký je Marián, nešťastný, ak sa niekomu ubližuje, ochotný vždy, za každých okolností pomôcť každému, kto jeho pomoc potrebuje. Bol som často nielen užívateľom takejto pomoci a aj svedkom toho, ako neraz finančne, či pri riešení ťaživej životnej situácii pomáhal mnohým ľuďom. Iba vtedy je trochu rozčarovaný, ak ho tí, ktorým pomohol, sklamú.
Môžem jednoznačne potvrdiť, že Maroš má ľudí skutočne rád. Asi to zdedil po svojej mame. Mali by ste ho počuť, s akou láskou hovorí o svojej mamičke, sivovlasej starkej, s dobrotivou tvárou. Neraz jej tajne nejakou korunkou pomôže, pretože vie, že dôchodok nemá vysoký. Pred zimou jej nakúpil vrecia drevených brikiet na kúrenie, aby sa nemusela trápiť s drevom či uhlím. Často ju navštevuje, hoci býva stovky kilometrov ďaleko. Vždy sa poteší, ak musí pracovne vycestovať niekde na východ, pretože vždy má nejakú šancu mamičku zastaviť sa v malej dedinke Richňava, a aspoň na pár minút sa s mamičkou potešiť.
Aj vo svojej redaktorskej práci si všíma ľudí schopných, šikovných a pritom zbytočne skromných. Vyzdvihuje ich na piedestál, ktorý si zaslúžia. S obdivom si všíma takých, ktorí zasvätili život iným. S mikrofónom v ruke kladie otázky nekonfrontačné, hľadá v každom človeku jeho lepšie stránky. Bulvár by ho určite neuživil. Aj sa niekedy hanbí za svojich kolegov, ktorých zaujímajú iba škandály. A ak niekedy sa aj musí takýmito prípadmi zaoberať, je maximálne objektívny, v snahe zbytočne neublížiť...
Ako kolega mi je v mnohom príkladom. Svoju prácu má totiž nesmierne rád, našiel sa v nej a dosiahol to najdôležitejšie, čo novinár môže vo svojej činnosti dosiahnuť, dôveru svojich poslucháčov. Obdivujem ako rýchle vnikne do problematiky. Keď sme sa začiatkom osemdesiatych rokov stretli, zdedil samozrejme na hornej Nitre aj rezort baníctva. Mne bola táto problematika dobre známa, ale Maroš si ju takisto rýchlo osvojil a zakrátko už vysielal o baníkoch fundované reportáže, priamo z podzemia. Vždy sme mali spolu podobné teritória, z ktorých sme muselii prinášať spravodajstvo. Takže nás ľudia už poznajú, že chodievame na akcie spolu. Ak sa niekedy stane, že prídem sám, hneď sa ma vypytujú, čo je s Mariánom. V poslednom období ma predstavuje ako svojho brata. Keď niekto kvôli tomu zrozpačitie dodá, že mediálny...
Nuž môj milý mediálny brat. Ďakujem ti za tie takmer tri desaťročia, čo vzájomne spolupracujeme, za množstvo podnetov k práci, za rady a usmernenia, za spoločné zážitky o ktorých by sa dali písať romány a najmä za priateľstvo.
Teší ma, že aj keď prišla šesťdesiatka, si rovnako zapálený pre svoju prácu, ako vždy predtým. Môžem ti zaželať, aby ti tento stále ešte mladícky elán vydržal čo najdlhšie.
Tvoj mediálny brat Paľo Remiaš