O baníckom Meresievovi
Príbehy baníka Laca a sovietskeho vojnového hrdinu letca Meresieva sa navzájom podobajú. Obaja prišli o nohy, ale sa vzchopili a dokázali žiť aj s protézami...
Laco pochádzal z Hornej Kráľovej na juhu Slovenska. V päťdesiatom štvrtom prišiel do Novák za baníckeho učňa. Spolu so svojimi spolužiakmi veľmi rýchlo vyrástol na užitočného baníka. Nečudo, veď už od prvého ročníka chlapci pravidelne fárali a v treťom už riadne pracovali na čelbách či poruboch. Z mladých absolventov učilišťa dali dohromady aj osádku stenového porubu ešte v nováckej bani. Laco tam mal robiť šramača na ruskej šramačke KMP-1. Všetko sa nakoniec skomplikovalo. „Jednotku“ museli odstaviť, pretože tam vznikol rozsiahly požiar, ktorý sa nedal uhasiť.
Nechal sa preto zlákať a na šesť rokov odišiel do Ostravy. Rozhodoval sa rýchlo, plný emócií. A často svoje konanie oľutoval. Vrátil sa, keď sa dozvedel, že sa otvára nová Baňa Cigeľ. Vtedy už bol ženatý a chcel sa usadiť, postaviť v neďalekej Porube dom. Ako skúseného baníka ho zaradili na prvý stenový porub ako kombajnéra. A práve to mu bolo osudné.
O prvom veľkom banskom nešťastí v Bani Cigeľ v roku 1962 sa veľa nevie. Ani zmienka o ňom nie je v oficiálnych publikáciách. Iba pamätníci tvrdia, že pod závalom vtedy zahynulo 13 baníkov. Štrnásty mal byť práve Laco.
Príčinu treba hľadať vo vtedajšej malej skúsenosti s ťažbou uhlia pod štrkozlepencami a možno aj v prílišnom nadšení nad vyťažením prvých ton z novej bane. Chlapi rúbali hornú lavicu pomocou československého kombajnu KSV-60 a individuálnou mechanickou kovovou výstužou. Darilo sa. Uhlie doslova tieklo po dopravníkoch. Ani technici si však neuvedomovali, že zával vyrúbaných priestorov nie je dostatočný. V starinách spadla sotva dvojmetrová vrstva drobivých ílov, ale tvrdé štrkozlepence nad ňou sa ani nepohli. Čakali na svoju príležitosť.
Tá prišla, keď odokrytý priestor bol už príliš veľký. Uprostred šichty sa naraz napnutá platňa štrkozlepencov v kritickom bode zlomila. Baňou zatriaslo. Železné stojky tlak polámal ako zápalky. V jedinej sekunde sa strop zrútil na chlapov. Záchranári vyťahovali už len ich rozmačkané telá. Ale Laco mal šťastie v nešťastí. Keď prišiel „ruker“, bol práve pri kombajne. Skrížené stojky, stropnice a veľké kusy uhlia okolo neho a nad ním vytvorili akúsi ochrannú kuticu. Len nohy mal zakliesnené, nemohol sa ani pohnúť. A smrť na neho stále dýchala.
Takmer neuveriteľných päť dní prežil v týchto čiernych, stiesnených priestoroch. Záchranné práce sa totiž spomalili, pretože už nik nedúfal, že v závale môže byť ešte niekto živý. Laco potom často dramaticky popisoval, čo prežil. Bol pri zmysloch, uvedomoval si svoju situáciu. Zo začiatku márne búchal, vykrikoval. Od záchrannej čaty bol príliš ďaleko. Neskôr si dokonca chcel sklom z rozbitej baníckej lampy prerezať žily na rukách, aby sa skončilo jeho nekonečné utrpenie. Ale na samovraždu už asi nemal dosť fyzických ani psychických síl. Iba si trochu skrvavil zápästie. Občas ešte zaklopal kusom uhlia na pancierový dopravník a čakal na milosrdný koniec. Až potom záchranári začuli jeden z jeho posledných zúfalých signálov. Takisto riskovali, keď sa k nemu dostali malou, slabo zaistenou chodbičkou...
Stal sa z neho prominentný pacient. Vojenskou helikoptérou ho previezli do nemocnice v Hradci Králové. Tam mu museli amputovať obe nohy. Jednu nad kolenom a druhú pod ním. Na doliečenie ho potom poslali do bojnickej nemocnice. Dostal samostatnú izbu s televízorom, rádiom a vôbec nie prázdnou chladničkou. Rýchlo sa ukázalo, že nemá síce nohy, ale inak je zdravý. Kolegovia ho pravidelne navštevovali. Lacova izba sa často stala miestom bujarej zábavy. Lekári, poznajúc jeho príbeh, to tolerovali.
Baňa svojho Meresieva maznala ďalej. Dokončili mu rozostavaný rodinný dom, prednostne dostal novú „embéčku“ s ručným ovládaním a aj špeciálne protézy. Neskôr dokázal na nich aj tancovať ako legendárny dvojník. Len keď odchádzal z porubskej krčmy, drevené nohy ho menej poslúchali. Vyriešil to originálne. Zhotovil si malý vozík a zapriahol do neho vlčiaka, ktorý ho vozieval domov. Neskôr sa mu zdalo, že vlčiak je akýsi slabý a tak si zadovážil bernardína. Ten však bol zasa priveľmi hrdý a svojho pána voziť nechcel. Bol však šampión a zasa Laco ho vozieval po celej republike na výstavy psov. Keď mu uhynul, nechal si jeho kožu vypreparovať. Kúpil si v bojnickej zoo poníka, ktorý ho po dedine ako pána vozil na vlastnoručne vyrobenej bričke.
Bol starostlivým otcom rodiny. Choval niekoľko býkov, aby mohol deťom finančne pomôcť. Kosiť seno mu nerobilo problémy. Čo si zaumienil, to aj dokázal. Do konca života ostal veľkým búrlivákom, ako býval za mladi. Pokorila ho až choroba. Banícky Meresiev zomrel v roku 2001...