O „ceckovom“ voľne
Bývalý baník, Malinovčan Ľudovít, oslavuje narodeniny dvakrát v roku. Mamka ho síce povila 25. augusta v štyridsiatom piatom, ale samozrejme každého zaujíma, kedy sa „narodil“ po druhý krát. No pri tejto spomienke ho vždy zmrazí, vynoria sa čierne, bolestné spomienky. V Bani Lehota, kde vtedy v šesťdesiatom treťom pracoval ako čerstvo vyučený baník, v to popoludnie zahynulo trinásť jeho kamarátov. On mal byť medzi nimi. Zachránilo ho „ceckové“ voľno...
Tak totiž, najmä starší baníci, posmešne a možno zo závisti, nazývali voľno, na ktoré mali nárok mladí baníci, vyradenci baníckeho učilišťa po skončení dvojročnej učňovskej doby. Ktorí ešte nedosiahli osemnásť. Jednu šichtu v mesiaci si ľubovoľne mohli vybrať platené voľno, aby neprekročili povolený odpracovaných počet hodín v bani.
Ľudovítovi zostávalo už iba desať dní do dovŕšenia dospelosti. Dovtedy si totiž musel „ceckové“ voľno vybrať, aby mu neprepadlo. Spolu s Dominom, najlepším kamarátom z učilišťa sa ráno dozvedeli, že v Bojniciach je na výlete skupina mladých českých dievčat, učníc z Plzne. Čoskoro vraj majú odísť, rady tancujú, chodia do Jamy v bojnických kúpeľoch, kde bývajú tanečné zábavy každý deň. Vraj je tam málo chlapcov, dievčatá musia tancovať samé. Ľudvo pocítil vzrušenie, lebo o Češkách prichádzali dobré chýry. Nie sú to netýkavky, dobre sa zabavia. Jemu však vychádzala popoludňajšia šichta. Bez váhania sa rozhodol. Hoci bol štvrtok, predákovi odkázal, že si berie to svoje „ceckové“ voľno.
Chýr o českých dievčatách neklamal. Boli šarmantné, veselé, nenechali sa núkať do tanca. Najviac sa zabával s peknou brunetku Jitkou, budúcou čašníčkou. Pravdaže prismelé mládenecké túžby, sa mu nenaplnili. Trochu ju síce vystískal v tanci, ale na rozlúčku dostal iba letmý bozk a adresu. Bolo už dobre po polnoci, keď z Bojníc pešo odchádzali na slobodáreň. S Dominom si cestou rozprávali zážitky, hodnotili dievčatá a Ľudvovi sa zdalo, že sa veru trochu aj zaľúbil. Len čo vstúpili do dverí slobodárne, vrátnik ich ohúril informáciou o tragédii. Došlo k prudkému prievalu vody a rozmočených nadložných ílov do steny. Nezvestní sú trinásti chlapi. Väčšina z nich dochádzala autobusom zo Skýcova. Útekom sa zachránilo iba sedem členov stenárskeho kolektívu.
Zostal ako prikovaný, uvedomoval si, že sa druhýkrát narodil. Na Jitku v tej chvíli úplne zabudol a ani sa jej nikdy neozval. Slabšie povahy by už nikdy do bane nesfárali. Ale on a ďalší chlapi z partie, ktorí zostali na žive, sa vrátili. Bolo treba prekopať bahno a nájsť telá mŕtvych kamarátov. Ten pocit, keď v mase šedivého blata a dolámaných kúskov dreva gracou zavadíš o stuhnutú, zablatenú ruku, či nohu kamaráta, doráňaného na nepoznanie, bol hrozný. Dodnes to má pred očami...
Vyšetrovanie tragédie trvalo niekoľko mesiacov. Na rozdiel od komisie má Ľudovít jasno, prečo sa tak stalo. Šéfovia bane aj štajgri vedeli, že nad stenovým porubom, kde hrúbka sloja uhlia dosahovala aj 14 metrov, je kaverna, plná vody. Sloj dobývali po častiach tromi lavicami. V prvej a druhej lavici pod morským okom, ako takú kavernu nazývali, vynechali asi po 50 metrov neporušeného uhlia. Keď však už rúbali spodnú, tretiu lavicu, prišiel príkaz, že už vyťažia uhlie aj v týchto miestach. Ochranný pilier mal byť dostatočný. Príroda však ukázala, tak ako často krát predtým a aj potom, svoju silu. Vysoký tlak prelomil ochranné vrstvy uhlia a vybral si krutú daň. Možno ak by boli obetovali nejaké uhlie...
Pre Ľudva to bola najväčšia životná škola. Nikdy potom nepreceňoval svoje sily, naučil sa byť rozvážny a aj tomu vďačí, že zostal na žive, hoci mu baňa ešte niekoľkokrát pohrozila...