O ministerke a guláši

         Karol, bývalý baník, dnes na invalidnom dôchodku, kráčal po chodníku. Šuchtal sa, aby nemusel lapať po dychu, pomaly, len toľko, koľko mu silikózou napadnuté pľúca dovolia. A tu sa na neho zrazu z plagátu, obrovského predvolebného bilbordu, začala usmievať známa tvár. Pozerala mu priamo do očí, akoby ho vyzývala na debatu.

         - Aha, pani exministerka,- pristavil sa a prečítal veľkými písmenami všeobjímajúce heslo. - Poznáme sa mi dobre. Však sme si pred pár rokmi dopisovali, pozývali na stretnutie...a tých sľubov čo bolo... potom ten guláš na záhradke u Drobčeka...- pomyslel si Karol.

         Bolo to v čase keď sa banícki invalidi, medzi nimi aj Karol, búrili, protestovali, lebo im brali dôchodky, renty. Možno ich naozaj niektorí poberali neoprávnene. Niektorí sa naozaj v krčme chvastali, že sa ráno zobudia a majú po šichte, zarobené. Ale prevažná väčšina chlapov a boli ich tisícky, ktorí prišli o zdravie v bani, boli a sú na dôchodky odkázaní. Veď kto vezme do práce takého človeka. Paľo, jeden zo zúfalcov, dokonca preto držal hladovku. Dôchodkové ministerstvo, aj jeho vtedajší minister však bol neoblomný. Ba s baníkmi ani nechcel debatovať, hoci ho niekoľkokrát vyzývali, aj čakali pred úradmi, ktoré navštevoval. Našťastie blížili sa voľby, ministra v kresle vymenila jeho poradkyňa. Kolotoč listov s tým istým obsahom sa opäť roztočil. Nová ministerka, predsa len ukázala aspoň trochu prívetivejšiu tvár. Dokonca sfárala do bane, aby sa na vlastné oči presvedčila, ako je to s tou baníckou robotou.     Okrem dôchodkov, baníci žiadali, aby im renty, hoci skrátené, vyplácali do konca života a nie iba do 65 rokov. O tom vtedy viedli s ministerkou diskusiu písomne i po telefóne, pretože zákon o dôchodkoch bol na ústavnom súde a ministerka sa vyhovárala, že čaká na jeho rozhodnutie. Či je, alebo nie je retroaktívny. Hoci to vedeli veľmi rýchle posúdiť aj obyčajní ľudia, dumal Karol pod bilbordom.

         Najsilnejšie protestujúce jadro invalidných baníkov sa z času na čas stretavalo raz u jedného, raz u druhého na záhradke pri guláši. Práve Karola spontánne vyhlásili za najlepšieho gulášmajstra. Aj vtedy dostal poverenie, nakúpiť mäso a potrebné ingrendiencie a navariť guláš na Drobčekovej záhrade. Tak totiž volajú najvyššieho a najmohutnejšie z nich. Guláš rozvoniaval, už sa chlapom zbierali slinky, keď pribehol Jožo.

         - Ministerka, ministerka ide k nám... na Borinky...!

         Všetci to považovali za dobrý vtip, pretože Jozefa poznali ako srandistu. Lenže Jožko vedel svoje, telefonoval s ňou. Prechádzala totiž cez Prievidzu aj so svojou predvolebnou suitou. A veru, čoskoro dofrčali k záhradkárskej osade dva bavoráky a vystúpilo z nich zo sedem ľudí, na čele s ministerkou. Usadili ju a ponúkli najskôr štamperlíkom jabĺčkovice. Aj ju upozorňovali, že je to chlapská pálenka, taká päťdesiatštvorka. Zachutila jej a veru dala si potom ešte zo tri-štyri štamperlíky. Viditeľne jej pálenka zdvihla náladu. Slávnostne potom chlapom oznámila, že sa podarilo presadiť vyplácanie aspoň 50 percent vyplácanej renty doživotne. Baníci síce žiadali sto percent, ale vraj viac sa nedalo.

         Guláš si pochvaľovala, aj jej sprievodcovia si pochutili. Ministerke sa ani nechcelo odísť. Napokon si dala ešte kapurkovú a srdečne sa s baníkmi lúčila ako ich najlepšia kamarátka. Krivdu na baníckych invalidoch potom napravila až nasledujúce vláda. Nie, nie sú na bývalú ministerku nahnevaní. Viac jej asi pre nich urobiť nedovolili, - povedal si v duchu Karol a prestal sa pozerať do jej veselých očí. Aj tak sa rovnako pozerali na všetkých okoloidúcich.

         - ...ale Drobček ťa určite na volebnej listine nezakrúžkuje...dodnes je nahnevaný, že si mu zjedla jeho porciu gulášu. Takú chuť si naň robil... usmial sa Karol a pokračoval v ceste. Na bilbord sa už nepozrel. Ani jemu sa vtedy guláš neušiel...