O záhadných batároch
- Len ak budú v bani okná, len vtedy by som šiel robiť do bane,- hovorieval Jankov otec, keď prišla reč na baníkov a bane. Z ich dediny Malinová, ktorá mala v minulosti banícke tradície, pretože tam karpatskí Nemci ťažili a ryžovali zlato, bolo veľa potomkov starých baníkov, ktorí pracovali v neďalekej Bani Cigeľ. Otec však bol stolár a aj s mamou pracovali v neďalekom Tatra nábytku Pravenec. Keď sa teda mal Janko rozhodnúť, akú profesiu si vybrať, nielen rodičia, ale dokonca aj „omama“, ako starú matku po nemecky volal, mu kládla na srdce, že si musí vybrať remeslo, kde bude na červom vzduchu a na slniečku. Pretože vtedy po školách, medzi deviatakov, často prichádzali z prievidzskeho baníckeho učilišťa náboroví pracovníci, aby lanárili chlapcov za baníkov. Veľa hovorili o tom, aké pekné peniaze, už ako učni, chlapci zarábajú...
Janko poslúchol a podal si dve žiadosti do lesníckych učilíšť v Dolnom Kubíne a Liptovskom Hrádku. Ale z oboch mu prišlo, že ho neprijímajú, pretože majú plný stav. Už bolo len niekoľko dní, aby sa rozhodol a vtedy sa opäť objavil „náborčík“...Otec s ťažkým srdcom podpísal prihlášku, ale stále pripomínal tie banícke okná. Ale Janko sa so skutočnými oknami v bani napokon naozaj stretol...
To už nastúpil do prvého ročníka učiť sa za baníka mechanizovaných pracovísk. Striedavo po týždňoch sedeli v laviciach a na pracoviskách. Prvé mesiace sa zoznámili s povrchovými prevádzkami. Chodili pomáhať do dielní, učili sa pretáčať „hajcmanšróby“, vyrovnávať pokrivené hajcmany. V stolárskej dielni skúšali sekerou vysekávať na drevených stojkách šóra, pomáhali pri prevíjaní elektrických vŕtačiek. Janko najradšej chodil na VTP, teda oddelenie výrobno-technickej propagácie, kde výtvarníci maľovali všelijaké heslá, alebo kreslili aktuálne plagáty. On ich chodieval pred vrátnicu vyvesovať na tabule. Občas ho poslali po desiatu do sebedražského obchodu na nákupy. Zvyčajne to bola tekutá desiata...
Po niekoľkých mesiacoch, keď sa už prváci oboznámili s povrchovými prevádzkami, na učilišti ich pripravovali, na prvé fáranie. Chlapci sa v duchu tešili, ale trochu mali aj obavy. Zvedavosť však bola silnejšia. V ten deň si všetci obliekli fáračky, dostali na hlavu prilby, ktoré im trochu tancovali na hlave, vyfasovali lampy a masky. Majstri im pomohli ustrojiť sa. Na treťom úseku nastúpili do klietky, ktorá ich prekvapivo vyviezla hore do šiesteho A-úseku. Pre učňov vybrali tento úsek, pretože sa tam ešte len pripravovala, ťažba a bolo to pre neskúsených mladých chlapcov najbezpečnejšie miesto. Na začiatku museli najskôr prejsť dlhú úpadnicu. Ale prednosť dostala súprava uzatvorených batárov. Bolo ich asi desať, alebo dvanásť. Kým veľký vrátok vytiahol na lane súpravu na vrchol úpadnice, majstri sa dali do vysvetľovania, ako prebieha v bani doprava. Vtedy ešte bola len koľajová. Dôkladne a názorne popísali aj všetko čo sa týkalo bezpečnosti, počas dopravy šikmých chodbách, zdôraznili úlohu bariéry na začiatku i na konci úpadnice. Ktosi sa spýta, čo sa vezie v tých zakrytých batároch. Dostalo sa im odpovede, že na rozdiel od roháčov, v ktorých sa prevážajú drevené alebo kovové výstuže, v týchto vozíkoch sa do bane dostávajú sypké materiály, ale aj strelivo a rozbušky. Tieto slová Janka aj niektorých ďalších chlapcov zelektrizovali. Veď niečo čo vybuchuje bolo, aj stále je, pre dobrodružné povahy niečo veľmi vzrušujúce...
Potom sa ozvalo opakované päťnásobné cinknutie signalizácie, čo znamenalo, že už môžu začať kráčať po úpadnici. Trochu sa zapotili, pretože chodba dvíhajúca sa dohora, bola prudká a niekoľko sto metrov dlhá. Na horizonte už pokojne stála kolóna vytiahnutých batárov. Ešte im majster stihol povedať, že chodba, na ktorej stoja, je priamo prepojená s handlovskou baňou. Pretože šiesty A-úsek je na hranici handlovského a ciglianskeho revíru. Keby išli niekoľko kilometrov, tak by sa dostali až do Handlovej. Janko majstra veľmi nepočúval, ale s kamarátom sa snažil dostať bližšie k vozíkom, ktoré mohli obsahovať nebezpečné výbušniny. Len tak nazrieť dnu... Prvý z batárov mal síce poklop, ale našťastie nebol zamknutý. Opatrne ho odklopili. Čakalo ich prekvapenie. Vo vnútri boli štyri drevené okná!!! Riadne zasklené. Aby sa nepobili, boli medzi nimi kusy polystyrénu...
- Asi to nebude v tej bani také zlé, napokon sú v bani určite aj okná...keď ich tam prevážajú...bude to musieť povedať otcovi-, naivne si vtedy pomyslel Janko. Ale prekvapeniam ešte nebol koniec. V chodbe bolo treba prejsť na druhú stranu. Slúžila na to lávka z foršní, ponad koľajisko a teraz aj nad súpravou batárov. Videli teda zhora čo v nich je. Boli to starostlivo, v igelitovej fólii zabelené kusy nábytku. Sedačka, rozmontované nalakované skrinky, poličky, dvierka...nalakované...Že by v bani takto zariaďovali kancelárie...? Nechápavo sa začali vypytovať sprevádzajúcich majstrov. Aj tí sa však zľakli takého prekvapivého objavu... Nemohli vedieť, kto a prečo preváža nábytok a okná podzemnou chodbou smerujúcou do Handlovej...? Radšej však všetko zahovorili. A Janko aj keď neskôr pochopil o akú transakciu, či obchod vtedy šlo, sa nikdy nedozvedel, čo sa stalo s tým nákladom stalo...Kde náklad skončil. Ani v tlači sa nikdy nepísalo, prečo niekto nechcel nábytok previezť cez cigliansku vrátnicu...
S oknami v bani sa potom Janko už stretol len, keď pracoval ako druhák na ručnej stene v Országhovom kolektíve. Cez tieto okná však bolo vidieť iba do komôr a sypalo sa cez ne rozstrelené uhlie. Aj mu takmer boli osudné, ale všetko sa dobre skončilo. Po roku sa napokon trochu upokojil sa aj otec, keď Janko ešte ako učeň zarobil viac, ako obaja rodičia dohromady...