O permoníkoch
Vianočná baňa je zvláštna. Tichá, opustená... Je to čas pre permoníkov, banských škriatkov, čo dobrým baníkom pomáhajú a zlých trestajú. Vtedy vraj aj oni upratujú podzemie, oddychujú a bezstarostne hodujú, zabávajú sa. A neradno ich pri tom vyrušovať.
Avšak aj vtedy, koncom päťdesiatych rokov, existovali v handlovských baniach inšpekcie. Sviatok-nesviatok, kým ostatní baníci sedeli s rodinami okolo rozžiareného stromčeka, musel sa ktosi obetovať a ísť skontrolovať, či pracujú vzduchové čerpadlá, prejsť všetky chodby, či sa niekde nehromadí voda, alebo či sa nebodaj nezačína dymiť. Na takúto prácu, najmä na Štedrý deň, vždy nahovorili slobodných štajgrov a banských remeselníkov. Takých, ktorí privítali aj nejakú korunu navyše.
Takto sa práve v ten sviatočný čas ocitli v bani dvaja mladíci. Revírnik Jano a jeho spolužiak z učňovky-mechanik, ktorých vtedy volali kováčmi, vyslúžilý vojak Miro. O Janovi všetci vedeli, že má vraj citlivú, malú dušičku a prekvapivo ešte verí v škriatkov. V tejto viere ho neraz upevňovali starí haviari svojimi napoly povymýšľanými príbehmi. Príbehy podnecovali jeho fantáziu, najmä keď mal sám prechádzať po neosvetlených chodbách. Aj preto privítal, že pôjde s ním kamarát Miro. Ten slúžil na Šumave, bol parašutistom, strach nepoznal. Okrem toho bola to veselá kopa, mal naporúdzi všelijaké veselé historky. Ale v tú vianočnú inšpekčnú šichtu ani jemu nebolo do smiechu.
Prešli spoločne všetky najzadnejšie kúty revíru, posvietili si na vzdychajúce čerpadlá, už im zostala iba kutica na prekope. Pôjdu si potom trochu oddýchnuť do štajgrovne, zjesť a vypiť čo si priniesli so sebou. Urobia si tiež malú štedrú večeru.
Boli už asi 80 metrov od spomínanej kutice, keď sa stalo čosi zvláštne. Z diaľky akoby začuli vianočnú pieseň : ,,Tichá noc, svätá noc...“ Zastali, zadržali aj dych. Skutočne. Neveriac vlastným ušiam, jasne počuli ako sa z diaľky ťahá zvuk huslí ...
Že by to o tých permoníkoch predsa len bola pravda? Čas štedrej večere skutočne práve bol. Zasadli k nej aj banskí škriatkovia? Miro stíšeným hlasom navrhoval,aby sa šli pozrieť bližšie, prísť záhade na koreň. Zblednutému Janovi by sa nebol krvi dorezal. Nie! Nie! Na to by ho nik nenahovoril. Permoníkov netreba vyrušovať...môžu byť nebezpeční...
Všetko jedno však nebolo ani Mirovi. Ale pri strážení hranice sa neraz ocitol v situácii, keď bolo treba čeliť neznámemu nebezpečiu. Z prilby si zložil lampu, chytil ju do ruky, prstami priškrtil jej lúč, aby si trochu videl pod nohy a pomaly sa zakrádal po tmavej chodbe. Ešte sa obzrel za Janom. Ten bol pritisnutý k ulme, štajgrovskú ručnú lampu otočil k sebe, najradšej by sa asi stal neviditeľným.
Tóny huslí zneli každým krokom zreteľnejšie. Mirovi vyschlo v krku. V kutici, kde bolo čerpadlo a slúžila aj ako sklad rôzneho materiálu, skutočne niekto hral na husliach. Mirovi sa už veru trochu triasli kolená. Ale statočne postupoval stále bližšie a bližšie, pripravený aj udrieť, ak by bolo treba. Ale husle zaznievali pekne, upokojujúco. Tak predsa nemôžu hrať nejakí zlí permoníci.
Rozbúchalo sa mu srdce. Opatrne, aby nenarobil hluk, nakukol do kutice. To čo uvidel, ho najskôr prekvapilo, potom potešilo. Na rozohriatom čerpadle, chrbtom k nemu sedela postava v prilbe a skutočne hrala na husliach. Blikotavá karbidka osvetľovala provizórny stolík s nejakým jedlom a fľašou.
Chvíľu sa vyjavene pozeral. Tajomný huslista ho nespozoroval, hral ďalej. Mirovi sa začal vracať zdravý úsudok. Samozrejme, nemôže to byť permoník, ale chlap z mäsa a kostí.
Vrátil sa k Janovi a doslova ho ťahal za prešívaný kabát, aby sa šiel aj on pozrieť do kutice. Vtedy už Tichá noc doznela a hráč ich začul. Pokojne sa otočil a pozdravil – -Zdarboh!“
Miro mu zasvietil do tváre. Veď je to starý Trnavský. Známa postava. Chlapík, čo mu baňa na tvári za desaťročia vyryla nejednu vrásku. Chlapom často hrával na zábavách, alebo len tak v krčme.
Pred niekoľkými mesiacmi pochoval ženu. Nikomu nehovoril, ako veľmi mu chýba. Prišli Vianoce a on zostal so svojím smútkom ešte opustenejší. Nemohol si sadnúť za štedrovečerný stôl doma, ako roky predtým. Stále by ju mal pred sebou. Zostala mu však ešte baňa, kde strávil veľkú časť svojho života. Zbalil si teda obľúbené husle, tajne sfáral a urobil si takéto nezvyčajné Vianoce. Napokon bol rád, že ho Miro s Janom objavili. Aspoň nebol tak sám...