O prostorekom Ferkovi
Už týždeň sa na povrchu i podzemí tretieho ťažobného úseku Bane Cigeľ vo veľkom upratovalo, zametalo, natierali sa hrdzavé konštrukcie, maľovalo v hosťovskej kúpeľni. Za nové vyblýskané pochromované vymenili v nej kvapkajúce batérie, aj sprchové ružice zošedivené usadeninami. Kúpeľníci pripravili komínky nových fáračiek, košieľ a trenírok a hádam po prvý raz aj v hornonitrianskych baniach aj teplé ponožky namiesto onúc.
V Bani Cigeľ totiž očakávali mimoriadne vzácnu návštevu, ktorá sa dala porovnávať snáď len s fáraním rakúskych panovníkov v Štiavnických baniach v 19. storočí. Do najmladšej a vtedy aj najmodernejšej a najvýkonnejšej slovenskej bane sa chystali ministri pre baníctvo a energetiku Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, teda známej RVHP. Koncom sedemdesiatych rokov mala RVHP ešte významné postavenie z pohľadu spoločnej stratégie všetkých socialistických krajín. Ministri aj s početným štábom odborníkov rokovali vo Vysokých Tatrách a návšteva uhoľnej bane mala byť pre ministrov akýmsi spestrením programu.
Záujem prezrieť si ťažobné priestory ciglianskej bane prejavili ministri Maďarska, Československa, Bulharska a samozrejme Sovietskeho zväzu Bratčenko, ktorý mal medzi ostatnými najväčšie slovo a aj rešpekt. Riaditeľ bane Milan rozhodol, že v treťom úseku bude hostí sprevádzať prevádzkový inžinier Otto. Nielenže úsek dobre pozná, ale pomerne dobre ovláda ruštinu, aby mohol sovietskeho ministra odborne informovať. Maďarský a bulharský ministri študovali baníctvo v Ostrave takže slušne ovládali češtinu.
Predáci aj štajgri upozornili chlapov aby si vymenili roztrhané fáračky a majú sa dôstojne správať, keď príde návšteva. Hostia už nastúpili do dopravnej klietky. Keď sa pohla smerom hore a nie dolu, bolo to pre nich prekvapenie. To bola príležitosť pre Otta aby začal vysvetľovať. Bratčenko bol skutočne zvedavý. Chcel vedieť všetko organizácii práce, spôsobe dopravy, údržby, pýtal sa aj na niektoré banality. Otto sa potil, musel siahnuť až na dno svojich znalostí ruštiny, aby všetko preložil.
Už dychčiac kráčali po hore úpadnicou, keď sa k nim blížil nejaký baník s pílkou na pleci. Rukáv na fáračkovej blúze mal natrhnutý, nohavice v spodnej časti rozpárané, len sa mu tak plantali nad vyčaptanými bagandžami. Spod prilby mu vykúkali šedivé vlasy. „No tak teba sme tu práve potrebovali“, pomyslel si Otto, pretože prichádzajúci chlapík nebol nikto iný ako údržbár Ferko, veľký vtipkár, známy svojou prostorekosťou, niekedy až neúctou k nadriadeným. Márne sa Otto snažil, aby čím skôr zmizol. Predbehol ho však sovietsky minister. Ferka zavolal chcel vedieť kde je zaradený a čo ide práve robiť. Ferko keď začul ruštinu hneď vedel koho má pred sebou.
- Čo idem robit...? No s túto pílu idem prepílit mesác, aby sme mali dve výplaty a dve zálohy...- s vážnou tvárou povedal svojim typickým tvrdým nárečím.
Československý minister Ehrenberger stuhol a škaredo sa pozrel na generálneho riaditeľa. Ale napätie zo všetkých spadlo, keď Otto Ferkove slová preložil. Minister Bratčenko sa schuti zasmial, ba stretnutie s prostorekým Ferkom s úsmevom spomenul aj po vyfáraní, keď všetci sedeli na Púšti a starý pán Szarka nalieval desaťročnú slivovicu a nad pahrebou sa krútila dlhá živánska. Aj Ferko sa potom chválil ako vypiekol s tým „Čukarinom“, tak nazval ministra preto, že bani práve vtedy skúšali kombajn ČUK, ktorý napokon skončil v šrote.
Ferko pochádzal zo Šulekova pri Hlohovci odkial podľa neho „pochádzajú šetci Slováci, lebo tam je Slovakofarma“. Preto aj hovoril takým tvrdým dialektom. Do „podzemá“ vraj fáral už ako chlapec, pretože jeho otec kopal studne a Ferko mu od mladých rokov pomáhal. Potom pracoval v Jáchymove, potom prišiel na brigádu do novootvorenej Bane Cigeľ. Zapáčilo sa mu a zostal natrvalo. Začal na Severe v Prievidzi stavať rodinný dom. Sám, bez miešačky. Vtedy, v šesťdesiatom ôsmom Československo obsadili ruské vojská. Ferko práve kopal základy, keď sa nad nim objavil ruský vrtuľník. Vtedy na ženu zakričal, aby sa rýchlo schovala, lebo „tí k...ty si asi myslá, že tu kopem zákopy, mohli by ta odstrelit“...
V bani, každému tykal, vedúci nevedúci, všetko kometoval najmä, keď nedostal výplatu ako očakával. Lebo podľa neho „tí páni si vedá nadelit a chudoba nech len drhne...“ Aj pochovať sa vraj nechá len do pol pása s výhľadom na baňu, aby sa stále mohol „dívat jako si páni delá prémie“. Otto mal Ferka rád, zobral si nad ním akýsi patronát , aby žehlil jeho prostorekosť, hoci aj jemu vždy povedal čo si myslí. Keď Ferko odišiel do dôchodku bolo mu za ním smutno...