O Karolovom Ďumbieri
Už bolo neskoro popoludní, skupina bývalých baníkov a turistov, členov baníckeho Spolku priateľov Bane Nováky, ktorí prišli na výhodnú jesennú rekreáciu v baníckom Hoteli Barbora vo Vyšnej Boci, sa už dávno naobedovala. Ale Karol, najstarší z nich, na obede nebol. A nikto ho ani nevidel. Ešte ráno sa všetci chystali na výlet, návštevu Hviezdoslavovho múzea v Dolnom Kubíne. Ale Karol odmietol. V turistickom oblečení sedel na recepcii. Vraj pôjde na Ďumbier, 2 043 metrov vysoký, najvyšší vrch Nízkych Tatier. Chystal sa naň už dávno. Potreboval nejakého spoločníka. Aj teraz nahováral, aby sa s ním niekto na túru vybral.
- Neblázni Karol... pozri ako je počasie, je zamračené , môže pršať a hore aj snežiť. Však už aj dolu nasnežilo... uvedom si, že za necelý rok už budeš mať 95 rokov... Ďumbier dá poriadne zabrať aj mladším... Poď radšej s nami do Kubína, - odhováral Karola od túry kamarát Igor, ktorého tiež oslovil, či s ním na ten kopec nevybehne.
Lenže Karol, vedomý si svojej pozície možno najstaršieho turistu na hornej Nitre, iba pokrútil hlavou. Teraz je skrátka tu, priamo pod Ďumbierom, kedy zasa bude mať príležitosť prísť a zdolať tento povesťami opradený kopec? Tvrdohlavo sa nemienil vzdať svojho zámeru. Ešte chvíľu počkal, kým autobus s ostatnými odišiel. Len či si to predsa len niekto nerozmyslel, nezostal, aby sa k nemu pripojil. Recepčná ho potom videla ako sa svižným krokom na túru pobral sám...
Už sa zvečerievalo, čoskoro mala byť večera, ale Karola stále nebolo. Možno by mu bolo treba zatelefonovať na mobil. Ale Igor, ani Stano, ba nikto z prítomných nemali jeho telefónne číslo. Zavolali teda Gustovi do Prievidze, s ktorým sa Karol pravidelne stretáva. Našťastie ten na neho kontakt mal. Ale hoci opakovane vyťukávali jeho číslo, Karol sa neozýval...!!!
Karol mal a stále má k turistike veľmi blízko. Narodil v roku 1922 v Handlovej, ako syn baníka. Hlavu mal dobrú, chcel študovať, ale rodina nemala na to dosť peňazí. Tak nasledoval otca a od sedemnástych rokov začal fárať v Handlovských baniach. Potom sa dozvedel, že v Bratislave prebieha maturitný kurz. Prihlásil sa a prijali ho. Popoludní študoval a dopoludnia si našiel nejakú prácu, aby v Bratislave vyžil. To už ale bola vojna, Slovenský štát po boku nacistického Nemecka vyhlásil Sovietskemu zväzu vojnu. Mal teda narukovať. Lenže k odvodom sa neprihlásil. Márne sa na nádejal, že na neho zabudnú. V máji 1944 sa dozvedel, že ho ako vojenského zbeha hľadá štátna bezpečnosť.
Zrazu nevedel čo robiť. Domov do Handlovej nemohol, tam by ho našli, a v Bratislave už dupľom. Musí niekde do odľahlého miesta, kde ho nebudú hľadať. Potom mu napadla spásna myšlienka. Spomenul si, že pred rokmi bol v kúpeľoch Štós. Nachádzajú sa na hranici Spišského Rudohoria a Slovenského Krasu. Chodili sa tam liečiť alebo oddýchnuť si aj baníci. Bol tam ako chlapec s matkou. Z Bratislavy ušiel vlakom do Mníšku pod Hnilcom a potom pešo do kúpeľov. Stále však tŕpol, či ho niekde nezastavia žandári. Nemal žiadny preukaz, iba rodný list. S tým sa nakoniec prezentoval aj správcovi kúpeľov. Keď si vypočul, jeho príbeh, pouvažoval a súhlasil, že ho v kúpeľoch zamestná iba za stravu a ubytovanie. Pomáhal v kuchyni, nosil pacientom batožinu. Vo voľných chvíľach sa túlal okolitou prírodou.
Cítil sa v bezpečí. Ale o niekoľko mesiacov sa od jedného zamestnanca dozvedel, že v Margecanoch na stanici niekto zničil výhybky. Sabotáž. Vraj to boli partizáni. To už tušil, že sa niečo deje, potichu sa hovorilo, že sa pripravuje povstanie proti Nemcom. Z kúpeľov odišiel bez rozlúčky. Zasa najskôr peši a potom sa odvážil vlakom z Kluknavy smerom na Poprad. Tam sa stretol prvý raz z povstalcami. Dali mu pušku a pripojil sa k nim. Ako partizán, opäť zažil niekoľko peších presunov. Bol mladý mal dobrú kondíciu, nevadilo mu to.
Po vojne sa dozvedel, že otec, ktorého Nemci zajali ako príslušníka Handlovskej roty zahynul v koncentračnom tábore. Karol sa vrátil a pokračoval ako baník v Handlovej a neskôr v Novákoch. Ale na pohyb v prírode ani na kúpele nezanevrel. Často ich navštevoval a dokonca tam aj založil turistický Spolok priateľov Volovských vrchov. Už ako dôchodca organizoval turistické pochody pre deti aj dospelých. V prírode nachádzal útočisko, aj keď ho v päťdesiatych neprávom obvinili zo sabotáže a odsúdili ako nepriateľa zriadenia. Skrátka, Karol je turista od kosti...
V hoteli Barbora už boli všetci nerfvózni, keď sa Karol do večere neohlásil. Už chceli volať horskú záchrannú službu. Keď na recepcii zazvonil telefón. Volal chatár z Chaty generála M. R. Štefánika, ktorá je tak na polceste na Ďumbier. Pán Karol je vraj u nich. Prišiel premrznutý, mokrý, ale je v poriadku. Práve sa zohrieva a suší pri kozube. Ráno ho chatár zaviezol na stanovište horskej záchrannej služby, ktorá ho potom zaviezla na Barboru. Všetci jeho kamaráti si vydýchli...
Potom im porozprával čo zažil počas svojho hrdinského pochodu.. Zo začiatku sa mu šlo celkom dobre. Kráčal ľahko, bez batohu, neniesol so sebou ani termosku s čajom. Ale čoskoro začalo pršať a čím išiel vyššie aj snežiť. Sneh sa topil, brodil sa potokmi vody a zdalo sa mu, že zablúdil. Telefón neukazoval žiadny signál. Ale nevzdal sa, šliapal ďalej. Našťastie po čase zbadal známu turistickú značku. Vedel, že ak pôjde po nej, dostane sa na chatu pod Ďumbierom, ako ju po starom volá.. Dovliekol sa tam z posledných síl. Keď sa dozvedeli, že nečakaný hosť má 94 rokov a vybral sa sám na Ďumbier, krútili nad jeho odvahou a kondíciou hlavami. Povyzliekali ho z mokrých šiat, priniesli suché oblečenie, zabalili do deky.
Ale dodnes Karol nechce priznať, že priveľmi riskoval...