O erotickom výlete

         Keď sa Vlado, chýrny predák porubárskeho kolektívu dozvedel, že ho za odmenu vybrali na niekoľkodňový zájazd do slnečného Talianska, hoci bol február, obliala ho horúčava.

         Dostať sa v sedemdesiatych rokoch do kapitalistickej cudziny bolo pre obyčajného človeka, robotníka, baníka veľmi ťažké. Nielenže tomu bránili limity devízových prostriedkov. Bola tam aj obava funkcionárov, ktorí cestu museli schváliť, aby takýto obyčajný človek, ohúrený výdobytkami zahnívajúceho kapitalizmu nezlyhal a nezabudol sa vrátiť. Preto na takéto ojedinelé zájazdy mohli ísť iba charakterovo a ideovo pevní ľudia.

         Dlháň Vlado bol vo svojej najaktívnejšej kariére baníka veľký živel, so zvláštnym, trochu ľahtikárskym postojom k životu. Pri obrovskom eláne, ktorého mal na rozdávanie sa zdalo, akoby aj tvrdá robota porubára bola jednou veľkou zábavou. Jeho chlapi vypotili litre potu, kým navŕtali obrovskú komoru na zával.

Potom, keď už konečne zaznel odstrel a po pancieri začala doslova tiecť forota, Vlado s rukami ako lopaty pohládzal uhlie a vykrikoval: "Toto je naše zlato...to naša strana a vláda žáda..." Chlapi, pri pohľade na šantiaceho predáka mu odpustili, že ich naháňal do roboty, kým on sa vyhováral na predácke povinnosti.

         Najlepšieho kamaráta Karola, ktorý sa trochu zajakával, jedine keď spieval nie, si vybral za jedného zo zmenových predákov. Ten bol zasa jeho protikladom. Malý, sotva polovica z Vlada, tichý, ba kvôli svojmu rečovému nedostatku skôr zakríknutý. Ale ako vedel zabrať v bani, tak sa nedal ani pri poháriku. Jedna z príhod, ktorú spoločne zažili sa stala legendou.

=V sobotu museli sfárať, pripravovať fédrung na pondelok. Zostali aj cez "áblez". Dispečersky šofér ich popoludní odviezol do mesta. Nemuseli sa ani dohovárať. Ich kroky samozrejme viedli do vinárne Lúkavica, ktorá bola vtedy medzi baníkmi veľkým hitom. Tam pri dobrom vínku, debatách a speve čas ubiehal rýchlejšie ako v bani. A to ešte večer prišla hudba, začali prichádzať dievčatá. Nečudo, že sa im ešte nechcelo domov.

         Lenže museli zavolať svojim ženám, aby sa o nich nestrachovali. Vlado rozdelil úlohy. On bude telefonovať, akože z bane. Museli zostať na šestnástku. Karol kvôli vierohodnosti robil hluk ako keď ide dopravník. Poctivo hučal "huúúhuúúúhuúúú" a pritom po radiátore behal rúčkou od metly. Možno by sa im aj podarilo oklamať veľmi miernu a citlivú Vladovu ženu, keby vtom nezačala hrať v susednej miestnosti hudba. Nepomohla výhovorka, že v bani majú tranzistor. Odhalení, poctivo naklusali domov a kajali sa...

         Ale odvtedy ako sa Vlado dozvedel, že pôjde do Talianska chodil po bani ako vo vytržení. Vonku vlastne nikde nebol, iba v Rumunsku so ženou na dovolenke. Jeho predstavy o tejto slnečnej krajine sa spájali predovšetkým so sporo odetými ženami kyprých tvarov, určite vášnivých, ktoré snáď ledva čakajú kým príde nejaký statný slovenský baník. A chlapi v partii ho ešte podpichovali.

- Vlado, keď už budeš v tom Taliansku, mal by si vyskúšať aj nejakú tú Rimanku...uličky lásky sú tam určite na každom kroku...

         S takýmto cieľom nastúpil do autobusu. Mal ešte jedného spoločníka z bane, deda Jakuba. Chlapa pred dôchodkom, čo mu siahal sotva do pása. Ale dobrého baníka. Dostal zájazd spolu s vysokým vyznamenaním. Jemu tiež šibalstvo trčalo z každého oka. Keď sa mu zveril so svojím tajným zámerom, Jakub sa s ochotou pridal.

         Koloseum a iné pamiatky si prezreli bez väčšieho záujmu. Nedali si zmrzlinu, neochutnali pizzu aby si zo svojho skromného vreckového ušetrili čo možno najviac lír. Netrpezlivo čakali kým budú mať individuálne voľno.

         Našťastie dlho nemuseli po Ríme blúdiť. Svetaskúsený šofér autobusu ich napravil, kde majú hľadať spomínanú uličku. Trochu sa aj okúňali vojsť za pomaľovanú bránu. Ich rozpaky spozorovala vysoká černuľka, ktorá sedela aj s kolegyňou pred vchodom trochu ošarpaného domu. Začala ich pozývať ďalej. Veľmi rýchle zistila, že ide o cudzincov a vyslovila i napísala sumu. Vladovi sa až zakrútila hlava. Toľko nezarobí ani za pol mesiaca. Už sa chcel aj s Jakubom pratať, keď spustila cenu na polovicu. Ale ani toľko devíz Vlado nemal. Zachránil ho dedo Jakub. Vzdal sa podobných radovánok a vtlačil mu do ruky všetky svoje peniaze.

         -Ja ťa počkám vonku... ešte začul dedove slová.

         Žena ohúrenému Vladovi zobrala požičané bankovky z ruky a poctivo počkala kým doloží svoje úspory. Prepočítala, zastrčila do podprsenky a vtiahla ho tmavej izby so sliepňajúcou žiarovkou. Dvere iba privrela. Pokynula mu aby si odložil a sama si zložila ľahký župan. Zostala iba v spodnej čipkovanej bielizni. Vlado ešte v košeli, ale už v trenírkach, čakal čo sa bude diať. Rozbúchalo sa mu srdce, tlak ctil aj v končekoch prstov. Už si predstavoval ako sa na tú Rimanku vrhne a ukáže jej aký je chlap...

         Kňažka lásky sa neponáhľala. Musí sa najskôr umyť, ukázala na malé umývadlo v kúte. Sama mu s umývaním výdatne pomáhala...Vlado však nevydržal! Jeho túžby spláchla voda.

         Partnerka potom zvrtla kohútikom a začala sa obliekať. Natiahol si nohavice a ako ovalený bunkom vypadol z izby. Ani sa nerozlúčil. Dedo Jakub za bránou nestihol dofajčiť ani prvú cigaretu...

         Z bane Vlado odišiel, pretože mal už poriadne prekročenú expozičnú dobu. Užíva si baníckeho dôchodku a oheň búrliváka v ňom už dávno vyhasol.