O Mirových pretekoch
Miro bol veľký fanúšik do bicyklov. V mladosti si tak trochu aj namýšľal že by sa raz mohol zúčastniť takých veľkých pretekov, ako bývali Preteky mieru Praha - Berlín - Varšava. Na to však bolo treba vlastniť kvalitný stroj a výstroj. Ale na to ešte dlho nemal. Ale predsa raz zažil pravú pretekársku eufóriu...
Bicyklovať sa naučil ešte nechodil do školy. V tom čase však ani chýru ani slychu nebolo o malých detských bicykloch, prispôsobených výške detí, na zadnom kolese opatrených bočnými pomocnými koliečkami, ktoré pomáhali stabilite a umožňovali malým cyklistom bezbolestnú jazdu. Učil sa na veľkých bicykloch. Odreté kolená Mirovi nevadili. Hlavne, že sa dokázal hoci aj prestrčiť pod strednú rúru otcovho pánskeho bicykla a takto vykrútený, udržať rovnováhu a šliapať do pedálov. Voľačo sa naspúšťal po mierne uklonenej ceste dolu rodnou dedinou. Vietor vo vlasoch...
Prvý vlastný bicykel si v podstate mohol kúpiť, až keď začal pracovať ako baník - mechanik v nováckej bani. Aj s bratom Ľubošom, ktorý časom prišiel takisto pracovať do bane ako slaboprúdar, potom na bicykloch chodili do práce. Z Lehoty pod Vtáčnikom tam po ceste boli za pár minút. Pridali sa k nim aj ďalší baníci, niekedy boli takým malým, aj päťčlenným peletónom. Bicykel mal svoju výhodu. Nemuseli sa tlačiť v plnom autobuse, urobili niečo pre svoje zdravie a pravidelne sa po rannej, či nočnej šichte mohli spoločne zastaviť na fľaškové pivko. Bicyklov v obchodoch takmer nebolo. Prvý „pretekársky“ Favorit získal iba po známosti. Dostupnejšie boli iba masívne bicykle značky Ukrajina. S nimi aj keď niekto šliapal o dušu, išiel len o niečo rýchlejšie ako chodec. Nečudo, keď po nežnej revolúcii otvorili v Oslanoch nový obchod s bicyklami, Mirovi až srdce poskočilo. Ten veľký výber kvalitných zahraničných dvojkolesových tátošov mu až dych vyrazil. Z takého množstva rôznych typov si takmer nevedel vybrať. Napokon si kúpil bicykel Peugeot, pretože aj autá tejto značky sa mu páčili. V obchode ho vybavili aj prilbou, okuliarmi, cyklistickými topánkami, rukavicami, ba aj kompletným dresom, takým čo chráni spotené telo a je aj proti dažďu. Dokonca aj pretekárske číslo mal na chrbte a rovnaké tiež na boku kraťasov. Takto „vyfešákovaný“ pravidelne cestoval do práce. Keď uháňal po štvorprúdovke medzi Prievidzou a Novákmi, pripadal si ako skutočný pretekár počas tréningu...
Vtedy sa chystal na popoludňajšiu zmenu. Rozhodol sa, že vyštartuje o niečo skôr. Potreboval si z banky vybrať peniaze a zaplatiť na pošte nejaké šeky. Obliekol, sa ako vždy do cyklistického dresu, založil na hlavu prilbu a osvedčeným tempom sa vydal na cestu. Už keď prechádzal okolo BME, začul od Prievidze nejaký hluk, trúbenie áut. Pridal do pedálov a o chvíľu bol na moste nad spomínanou štvorprúdovkou. A tam v diaľke skutočne prichádzala skupinka áut s blikajúcimi majákmi, nejaké motorky a za nimi asi cyklisti. Ani ho nenapadlo, že po cestách hornej Nitry práve prebieha etapa cyklistických pretekov Okolo Slovenska.
Zišiel z mosta a tak ako sa patrí, zaradil sa na vozovke do pravého pruhu. Mal ešte pomerne dobrú rýchlosť, už sa len trochu prikrčil a šliapal. No už ho dobiehala kolóna. Jedno z áut sa k nemu priblížilo a z okna sa vytrčila ruka s umelohmotnou fľašou. „Nechcem, mávol rukou...nie je smädný. Však sa doma napil... vtom ho predbehlo auto s novinármi. Cvakali spúšte fotoaparátov, nejaký kameraman sa do pol pása vyklonil, aby detailne zachytil prekvapivý, samostatný únik. Rozhodcovia sa chytali za hlavu, ako sa len mohlo stať, že im z pozornosti ušiel vedúci pretekár...Z ďalšie auta počul hlasné povzbudzovanie...
Obzrel sa a na dohľad už bol peletón. Prepol teda „prehadzovačku“ na najťažší stupeň a zvýšil rýchlosť. Takmer sa nechal sa strhnúť atmosférou. To však už cyklisti vchádzali do Novák. Po chodníkoch postávali ľudia, iní si priniesli stoličky, aby videli preteky. Tlieskali mu a hnali dopredu.
„Ťahaj... ťaháj...!!! Zaber....zaber!!! Poď!!! ...poď...!!! Pridaj... pridaj!!! Nevzdávaj sa!!!
Aj sa snažil, dochádzali mu ale sily. Zapol ešte všetky svaly stískal oblúkovité rúčky bicykla, zapieral sa o ne, takmer ich vyrovnal. Ale nech robil čo chcel, peletón ho dobehol. Napokon tí chlapi prefrčali okolo neho ako keby mali motorové bicykle. Trvalo iba niekoľko sekúnd a ocitol sa na chvoste pretekárskeho poľa. Zo sprievodného auta, ktoré sa tam hneď objavilo zasa vykrikoval nejaký chlap, či niečo nepotrebuje...a tiež ho povzbudzoval, aby to nevzdával...Aj diváci intenzívnejšie pridali. Niektorí by ho možno aj boli chceli hádam potlačiť, utekali povedľa. Bolo im ľúto, že je niekto posledný. Ba ozvali sa aj posmešné poznámky, či vraj raňajkoval salónky, alebo krupičnú kašu, keď nevládze...
Bol však už v centre Novák, v blízkosti banky, do ktorej mieril. Preto radšej spotený zastavil a odfukoval. Vtom ale priskočil k nemu nejaký chlapík a začal mu trhať z rúk jeho Peugeota. Druhý pohotovo skladal zo strechy auta náhradný bicykel. Miro sa spriečil. Chlapovi takmer jednu vrazil. Svoj drahý bicykel si predsa nedá... Nováčania sa čudovali tomuto nezvyčajnému incidentu, a potom ešte viac, keď ten pretekár aj s bicyklom zamieril do banky. Nechápali, keď im začal vysvetľovať, že musí zaplatiť na pošte šeky...
Miro už do bane necestuje na bicykli. Radšej sa vyberie po lesných cestách, alebo cyklistických trasách. Aj tak je na štvorprúdovke veľká premávka, neporovnateľná tej pred pätnástymi, dvadsiatimi rokmi. Pre cyklistu je to nebezpečné...