O banských včelároch
Baníci vedia, o aký druh pracovného zaradenia ide. Pre ostatných treba krátke vysvetlenie. Sú to v pravom zmysle slova hygienici. Ľudia tráviaci dlhé šichty v podzemí prirodzene potrebujú aj hygienické zariadenia. A ľudí, ktorí sú poverení starať sa o ich čistenie a vyprázdňovanie už oddávna nazývajú včelármi. Vraj podľa toho, že pravidelne vyberajú to, čo "usilovné včeličky" s prilbami na hlavách do nádob na to určených nanosia...
Problém banských záchodov chceli v minulosti vyriešiť mnohí zlepšovatelia. V snahe o celkové skultúrnenie baníckej práce skonštruovali aj pojazdné, kryté kabínky s potrebným súkromím. Veľmi sa však v drsných podmienkach banských chodieb, neraz zdeformovaných od horninových tlakov, neosvedčili. Dodnes sa v bani pre spomínané ľudské potreby najčastejšie používa obyčajná kovová nádoba vo výške stoličky s doskou na kraji.
Tento jednoduchý model chcel ešte v päťdesiatych rokoch ktosi poľudštiť, tiež jeden z veľkých mudrcov... Na osvedčenú nádobu pripevnil klasickú záchodovú dosku a pod ňu umiestnil záklopku, ktorá na princípe nožníc s pružinou uzatvárala nádobu, aby sa z nej nešíril zápach. "Nožnice" sa otvárali po prisadnutí dosky. Raz sa však jednému baníkovi stalo niečo veľmi nepríjemné - zacviklo mu citlivú časť tela. Ešteže boli nablízku banícki učni, ktorí mu pomohli, keď sa ako had zvíjal od bolesti. Podobné novinky potom zakázali a na zabránenie zápachu dodnes úspešne slúžia drobné piliny.
V Bani Nováky bol dlhé roky najznámejším včelárom Jozef. Do bane chodil v dlhom čiernom, vždy ufúľanom kabáte. Ešte predtým pracoval ako skladník na úseku Mládež. V podzemnom sklade vymieňal pokazené elektrické vŕtačky za opravené, aj tupé korunky za ostré, vydával baníkom "helby", nakované sekery, nové grace, bunká... Bol vtedy váženou osobou. Lebo čo baník narobí, ak nemá po ruke ostrú korunku či sekeru?
Jozefa však poznali aj ako veľkého diskutéra. Práve preto ho často volili ako delegáta na odborárske konferencie. Vedel totiž udrieť na strunu, keď kritizoval, ale dokázal aj pochváliť a votrieť sa do priazne vedúcim. Účastníci schôdzí sa vždy tešili na jeho vystúpenia. Keď ohlásili, že ide diskutovať, fajčiari vonku neľutovali zahodiť hoci nedofajčenú cigaretu, aby si ho mohli vypočuť. Predviedol totiž vždy malý kabaret. Jozef hovoril tvrdým dialektom a veľmi rád používal aj šťavnaté výrazy tak, ako bol zvyknutý v bani.
- ... súdružky a súdruhová, však víte, ja robím v tom sklade, šeličo sa tam nachádza, a kde-kdo aj volačo potrebuje. Ale ja každému povím: Víš čo dostaneš? - A ukázal to aj rukou...
Túto zásadu, pri ktorej sa hrdo bil do pŕs, však vždy nedodržiaval. Keď ho napokon odhalili, musel zo skladu odísť a prijať robotu spomínaného hygienika, teda včelára. Nebola to zle platená robota, a tak nakoniec privolil.
- Jožo, ako nesú včely...?" podobné pokriky a úškrny chlapov ho sprevádzali na každom kroku, no čoskoro si ich prestal všímať. Udiala sa v ňom čudná zmena - začal dávať najavo akúsi zvláštnu nadradenosť a nedotknuteľnosť. Vedel, že o takú robotu sotva príde, veď nikto na ňu v rade nečaká. Raz ho výrobný inšpektor pristihol, ako spokojne odfukuje. Nezobudil sa na zvuk jeho krokov, ale až potom, keď mu zasvietil priamo do tváre.
- Zdar boh...Zdar boh...inšpektorko! - Vystrelo ho ako pílenicu. - ... Ja som nespav...to som ta len tak skúšav, - vynašiel sa pohotovo.
Voči svojim nadriadeným bol naďalej úctivý. Dokresľuje to príhoda s vtedajším vedúcim úseku, ktorý práve chcel prefárať pracoviská.
- Mvój miluvaný vedúci, šak som rád, že si ma prišov pozret...Musím ta teda aj volačím ponúknut... – začal sa šibalsky zaliečať.
Trieskou podložil kolesá batára, v ktorom mal svoj nevoňavý náklad, oprášil si ruky a z vrecka kabáta vytiahol za hrsť oškvarkov. Čo zostalo inšpektorovi? Len sa vyhovoriť, že práve dojedol desiatu od ženy...
Hoci sa však Jozef tváril bohorovne, predsa ho v duchu musela mrzieť strata voľakedajšej vážnosti medzi baníkmi. Škrelo ho aj to, že už nechodil ani na odborárske konferencie. Krátko pred dôchodkom začal aj psychicky chradnúť. Po večeroch ho kolegovia stretávali pred Maguru v Prievidzi, kde po niekoľkých poldecákoch dokázal do tmy dlho a hlasno rečniť neviditeľným poslucháčom...